Menu
CV
Môj denník (blog ?)
Hlody ... (Ch. B. Ch.)
Mini Foto Galérie
Fotografie na predaj
Diskusia (kniha návštev)
Komunikačné centrum
Zaujímavé linky
Cestopis - Južná Amerika Minibottles - zbierka
Chata Mlynčeky
Drevorezba
Kontakt
E-mail: maros@sevcik.sk
ICQ: ICQ Status 309065393
MSN: maros.sevcik@atlas.sk
Skype: maros.sevcik
Obrázok z galérie
Vstúpte
Spriaznené weby
Európske ľudové remeslo
www.miniweb.sk
NAJ . Ten NAJsampodivnejší Zhluk Písmeniek v Doméne, Aký Si Len Viete Predstaviť . sk
Jan K. Myšľanov
Ikona
Kód: <a href=”http://www.sevcik.sk” target=”_blank”><img src=”http://www.sevcik.sk/images/ikonaMS.gif”></a>”
Kód: <a href=”http://www.sevcik.sk” target=”_blank”><img src=”http://www.sevcik.sk/images/ikonaMSt.gif”></a>”
Reklama


ATLANTIS
Profesionálny web hosting s PHP, MySQL, e-mail hosting, registrácia domén

Hlasujte, prosím:
Hlasujte za túto stránku v TOP 100, prosím
Veľké oko :-)
Návštevy doteraz:
Návštevy aktuálne:
Cestopis - Južná Amerika
Ľubka a Ivo Vám na pokračovanie prinášajú svoje zážitky z cesty po Južnej Amerike:
Baňa v Potosí - 30. december 2005 -
Fotogaléria z Južnej AmerikyNasledujúci deň nás čakalo 7 hodín jazdy po strašnej ceste do Potosí. Samozrejme, že z tých 7 hodín bolo skoro 9 hodín a kvôli tomu sme zmeškali spoj do Sucre. Ďalší spoj šiel neskoro a ten nám až tak veľmi nevyhovoval. Pretože ďalší deň ľudia chceli blokovať cesty, zostali sme teda v Potosí na pár dní. Potosí je najvyššie položené mesto sveta, nachádza sa v nadmorskej výške 4070 m a je obklopené mnohými ešte vyššími kopcami. Priamo nad mestom sa do výšky čnie kopec menom Cerro Rico. V jeho strieborných baniach od 16. storočia našlo smrť asi 8 miliónov ľudí.
Večer sme sa vybrali pozrieť si toto mesto a navečerať sa. Vošli sme hneď do prvej reštaurácie, ktorú sme po ceste našli. Znova a zas sme si dali obrovský kus mäsa, chlapi ale vyskúšali mäso z lamy, ktoré im veľmi zachutilo. Samozrejme, že sme ochutnali aj bolívijské víno, ktoré je tiež prekvapujúco dobré. Po večeri sme pokračovali do baru a napájali sa pre zmenu bolívijským pivom.
Nasledujúci deň sme sa vybrali do jednej striebornej bane. Našťastie nám v cestovke toho veľa o tomto výlete neprezradili, ale museli sme podpísať papier, že to robíme na vlastné riziko. Tak sme teda plný očakávania čo nás čaká nastúpili do autobusu. Najprv sme šli do skladu, kde sme nafasovali ochranné oblečenie, gumáky a prilbu. Nastúpili sme späť do autobusu a ten nás vyviezol pred vchod do bane. Tu sme ešte nakúpili darčeky pre baníkov (ako napríklad studené nápoje, cigarety, kokové listy, 90% alkohol a dynamit) a konečne sa náš výlet mohol začať. Baníci nikdy v bani nejedia (a je jedno, či sú v bani len 8 hodín, alebo napríklad pred Vianocami niekedy aj 24 hodín), najedia sa doma pred šichtou, zjedia asi 4 až 5 tanierov a v samotnej bani žujú len kokové listy. To má za následok, že nepociťujú hlad, únavu, ani zimu. Konečne sme boli pripravení vstúpiť do bane, lepšie povedané do diery v zemi. Na zemi koľajnice, nad hlavami staré drevené trámy ... Neskôr sa chodby zúžili, miestami sme museli ísť štvornožky, alebo sme sa dokonca plazili, niekde sme šli kolmo dolu. Po niekoľkých metroch sme zastavali a čakali sme na banský vozík, ktorému sa bolo treba vyhnúť. Pokračovali sme ďalej, až sme došli ku jednej miestnosti, v ktorej bolo múzeum. Bol tu aj boh baníkov, ktorému je potrebné niečo obetovať, aby sa nestalo nešťastie a aby dnes mali ľudia v bani dobrý deň (napríklad dať mu cigaretu, alebo ho pokropiť alkoholom a posypať ho kokovými listami). V múzeu bola v skratke vysvetlená história kopca a jaskyne od počiatku až po dnešné časy. Dnes sú bane jediné pracovné miesta v Potosí. Skoro všetci muži pracujú tu. Začínajú, keď majú 13 rokov a keď majú 50, zomierajú na pľúcnu embóliu. Je to kruté. Pracujú len s primitívnymi nástrojmi, jediná ako-tak moderná vec je len malý výťah, ktorým vyťahujú plné vedrá horniny z tretieho levelu (tak sa tu v baniach hovorí „poschodiam“) na povrch. Ďalšou zaujímavosťou je, že 1. level má teplotu okolo 15 stupňov, v 2. leveli je o niečo teplejšie, 3. level je znova o niečo teplejší a vo 4. leveli sa pomaly nedá vydržať. Teplota sa tu pohybuje okolo 35 až 40 stupňov Celzia. Pomaly sme pokračovali zostupom až k 4. levelu. Pozorovali sme baníkov pri ich práci (niektorí si ich prácu dokonca aj vyskúšali) a odovzdali sme im naše darčeky, ktoré ich potešili. Presne tou cestou, ktorou sme šli dolu, sme museli vyjsť aj hore. A to nie je cesta pre každého. Naša kamoška dostala záchvat plaču a klaustrofóbie, lebo mala pocit, že sa odtiaľ nedostane von. Aj ja som mala ten pocit. Je veľmi ťažké sa v takejto situácii ovládnuť. Našťastie sme to všetko zvládli a pomaly sme vystupovali ku vchodu/východu. Ďalšou zaujímavosťou miestnach baní je, že baníci nepracujú pre spoločnosť, ale každý pre svoju skupinu, ktorú tvorí cca 10 až 50 baníkov. Pretože majiteľom cestovky, s ktorou sme sa do bane vybrali, je bývalý baník a ten veľmi dobre vie, aký ťažký je život baníka, dostávajú baníci za to, že je možné ich navštíviť v bani, 15% z ceny výletu nás turistov.
Po troch hodinách v bani sme boli konečne na čerstvom vzduchu. V pľúcach sme mali všetok ten jemný prach z bane a preto naše hlasy zneli, akoby sme boli zachrípnutí. Tu vonku nás ešte čakal „kontrolovaný“ výbuch dynamitu. Po tejto show sme nastúpili do autobusu a ten nás odviezol späť do skladu, kde sme odovzdali nafasovaný ochranný odev, gumáky i prilby späť a šli sme sa do hostelu osprchovať.
Večer sme sa vybrali znova do reštaurácie najesť sa a niečo aj popiť. V Bolívii sa neoplatí turistom variť, lebo je tam všetko nenormálne lacné. V reštaurácii sme strávili s našimi kamošmi znova príjemný večer. Napokon sme sa plní nových zážitkov a úplne vyčerpaní uložili do postele.
Ráno sme sa vybrali na raňajky s tým, že si po nich pôjdeme pozrieť múzeum Casa Real de la Moneda. Je to najväčšie múzeum v Južnej Amerike, zaberá celý blok a jeho budova bola postavená medzi rokmi 1753 a 1773. Nachádza sa tu zbierka religióznych predmetov, ďalej predmetov kultúry tihuanaco, zbierka starých mincí, rôzne drevené mašiny a prvá lokomotíva krajiny. Múzeum sme si však mohli pozrieť len so sprievodcom a my sme túto možnosť prepásli o 10 minút. Takže sme z múzea nič nemali. Chceli sme si pozrieť aspoň katedrálu, ale tu bola akurát omša. Takže sme kultúrne pochodili naprázdno. Tak sme sa teda ešte poprechádzali po meste, šli si po ruksaky, nastúpili do taxíku, neskôr do autobusu a šlo sa ďalej. Do Sucre.

Ľubka a Ivo

predchádzajúci diel: Cez Salar de Uyuni - nasledujúci diel: Sucre, Cochabamba, La Paz

Play pokeri, the most played card game! Holdem is the most popular variant. Jouer poker at our gratis poker room! Learn also official online poker regeln. Reglas poker are not complicated!