Cestopis - Južná Amerika

Ľubka a Ivo Vám na pokračovanie prinášajú svoje zážitky z cesty po Južnej Amerike:

Čile - 11. december 2004 -

Naša cesta po Južnej Amerike sa začala 14. novembra 2004 v Zurichu. Nastúpili sme do lietadla do Madridu, potom prestúpili na lietadlo do Santiago de Chile a ráno o deviatej miestneho času sme boli tam - v Čile. Cesta to bola dlhá, ale pohodlná. Premietali nám filmy, ktoré som všetky prespala, dva-krát nás nakŕmili a správali sa celkom milo. Len škoda, že sme im až tak veľmi nerozumeli.
Po príchode do Santiago de Chile sme sa ubytovali u jedného farára zo Švajčiarska. U neho sme zostali len jednu noc a potom sme bývali vedľa jednej kaplnky v takom malom sympatickom domčeku v trochu pochmúrnej, ale relatívne bezpečnej štvrti. Všade naokolo boli domčeky s jedným oknom a dverami a pred domčekom bol vždy malý kúsok trávnika. O pár križovatiek ďalej sa nachádzalo ženské väzenie a hneď za ním metro. A samozrejme všade prítomné sú psy. Ale nie že by ich nejak odchytávali, aby ich bolo na ulici menej a menej, ale tu ich len tak nechávajú žiť. Pretože v celej Južnej Amerike sú psy skoro tak posvätné, ako kravy v Indii.
Náš domček s kaplnkou strážili tiež 2 psy. Jeden taký malý bacuľatý a ten druhý trocha väčší a chlpatý. Raz večer ten malý neprišiel domov. Správca kaplnky sa ho vybral hľadať a hľadal ho do vtedy, kým ho nenašiel pri odpadkoch niekde v uličke. Psy sme videli, počuli a aj cítili všade.
Po príchode do Santiago de Chile nás uvítalo 30 stupňové teplo. Ale bolo to suché teplo, takže sa to dalo celkom dobre zniesť. Santiago de Chile je celkom pekné mesto a aj dosť bezpečné. Len sa nesmiete vybrať do veľmi chudobných štvrtí. Tam je to nebezpečné nie len cez noc, ale aj cez deň.
Prečo sa oplatí Santiago de Chile navštíviť ? Sú tu krásne udržiavané parky, v ktorých ležia ľudia všade, kde sa len dá. Ďalej čisté, pohodlné a rýchle metro, ktorým sú spojené všetky dôležité štvrte mesta. Pár kopcov priamo v centre s prekrásnym výhľadom po okolí a samozrejme všetko je tu oveľa lacnejšie ako vo Švajčiarsku. Ale Argentína je ešte lacnejšia :-)
A všade prítomný smog. Mali se to šťastie, že pred našim príchodom do Santiago de Chile pršalo, takže dážď všetok smog zmyl a nám sa naskytol prekrásny výhľad na mesto.
Najviac ma uchvátil pohľad z kopca cerro Santa Lucia. Je to taký menší kopec priamo v centre. Hneď pri vchode sa nachádza prekrásna terasovitá fontána, v ktorej sa kúpali deti. V ten deň bolo veľmi horúco a najradšej by som do fontány skočila aj ja. Vyšli sme až na vrchol. Okolo nás bola všade zeleň a psy. Z vrcholu sa nám naskytol prekrásny výhľad na centrum, ale vrchy vzdialené asi 5 kilometrov od nás sme videli kvôli smogu už len zahmlene.
Ponad mesto sa vznášali helikoptéry a zabezpečovali ochranu mesta. Ten víkend sa tu nachádzali všetci prezidenti z krajín Pacifiku a medzi nimi samozrejme aj George W. Bush. Jasné, že každý deň sa konali protesty „na jeho počesť“ a proti globalizácii. Nás to raz chytilo v metre. Na zastávke sa otvorili dvere a do vnútra sa vovalil slzotvorný plyn. Neprajem to nikomu zacítiť. Je to strašné a ide to roztrhnúť pľúca.
Ďaľším pekným miestom je kopec menom cerro San Cristobal. Je to vlastne mestský park so Zoo, kúpaliskom a reštauráciami. Na vrchole je socha panny Márie a konajú sa tu aj omše. V noci je socha krásne osvetlená. Ale celý kopec špatia televízne antény i telefónne antény, alebo ako sa to presne volá. Na vrchol sme sa dostali pozemnou lanovkou, ktorá sa na tomto kopci volá Funicular. A samozrejme, zas tu boli všade prítomné psy.
Jeden víkend sme sa vybrali na futbalový zápas do Estadio Nacional. Obrovský štadión so 70 000 miestami na sedenie. Len je už trošku postarší a sedeli sme na úplne jednoduchých lavičkách, ktoré už boli trochu nahnité. Zápas bol celkom dobrý, ale najlepšie boli baby, ktoré vybehli cez prestávku na trávnik a takých 10 minút tancovali polonahé pred publikom.

Ľubka a Ivo

nasledujúci diel: Stále v Čile