Cestopis - Južná Amerika

Ľubka a Ivo Vám na pokračovanie prinášajú svoje zážitky z cesty po Južnej Amerike:

Machu Picchu - 14. január 2006 -

Ráno sme sa pobalili a vyšli sme ešte do mesta pozrieť si jedno múzeum, pred našim odchodom do Aguas Caliente. Múzeum sa nachádzalo v kostole a v zbierke sa nachádza aj asi metrová monštrancia, ozdobená 1600 diamantmi a 1500 perlami. Okúzľujúce. Po prehliadke sme si šli kúpiť niečo na jedenie (pretože Aguas Caliente je turistické centrum, to znamená, že všetko je tu predražené), ale cestou sme stretli našich známych Čechov, tak sme s nimi šli na obed. Strávili sme spolu príjemné popoludnie. Neskôr sme sa vrátili do hotelu, vzali sme naše ruksaky na plecia a nastúpili sme na taxík, ktorý nás odviezol do Ollantaytambo.
Takto sa začal náš výstup na Machu Picchu. Machu Picchu v preklade znamená Starý vrch. V Ollantaytambo sme strávili 3 hodiny čakaním na vlak do Aguas Caliente, alebo ako to nazývajú v sprievodcovi, do dediny Machu Picchu. Vo vlaku sme znova postretali našich známych, s ktorými sme sa dohodli na ďalšie ráno. Po vystúpení nás na stanici vyvolávali podľa hotelov, v ktorých sme si zarezervovali izby. Nás si našiel taký malý chlapec, ktorý nás odviedol k hotelu. Unavení sme padli do postele a v momente sme už aj spali.
Nasledujúce ráno budíček o štvrtej. Neveľmi sa nám chcelo vstávať, nakoľko bola ešte tma a lialo ako z krhly. Tak sme si ešte chvíľu poležali, ale dážď ani napriek tomu neustal. Pôvodne sme chceli ísť hore peši, čo je asi 10 kilometrov, ale ten dážď nás odradil. Tak sme teda nastúpili do autobusu a pohodlne sme sa vyviezli až ku vchodu tejto historickej pamiatky. Tu už na nás čakali naši známi. Vybalili sme raňajky, napapali sme sa, nasadili sme si pršiplášte, pozháňali sme si sprievodcu a šlo sa. Ešte vždy pršalo, ale náš sprievodca nás uisťoval, že okolo 10:00 až 11:00 to určite prestane. Tak sme teda vstúpili na pôdu, ktorá bola niekedy obývaná Inkami. Zo všadiaľ bolo cítiť minulosť, ale ľudia v pestrofarebných pršiplášťoch, ktorých bolo každou minútou stále viac a viac, nás vrhli späť do prítomnosti.
Machu Picchu nebolo nikdy objavené Španielmi, zničila ho len príroda. Znovu objavené bolo v roku 1911 pánom menom Hiram Bingham (Američan). Všetky pamiatky a múmie poslal do USA. Nachádzajú sa tam doteraz, ale Peruánci sa tvrdo angažujú o ich získanie späť. Machu Picchu je verejnosti sprístupnené až od roku 1940 a od roku 1948 je možné ísť aj autobusom. Na tomto mieste žilo asi 1000 ľudí, ktorí Machu Picchu využívali ako spirituálne a ceremoniálne miesto. Obyvateľstvo tvorili prevažne kňazi, vysokí funkcionári, remeselníci a ich služobníci a tzv. „mamacunas“ - panny zasvätené Bohovi Slnka.
V okolí tohto mesta sa nachádza mnoho terás, ktoré boli schopné zásobovať omnoho viac ľudí, ako na Machu Picchu žilo. Videli sme mnoho kameňov, jeden vyzeral ako kondor, druhý ako puma a z ďalšieho bolo možné pri dotyku čerpať pozitívnu energiu. Ďalej sme videli chrámy a rôzne útvary na určovanie času a ročných období, príbytky, „záchod“ vládcu Inkov, terasy. Tie mali dve funkcie. Slúžili ako opora, aby nenastal zosuv pôdy a samozrejme slúžili na pestovanie rôznych životu dôležitých plodín, ako zemiaky, koka a kukurica. Každá z terás má svoju vlastnú mikroklímu a dnešní obyvatelia využívajú tieto poznatky dodnes.
Náš sprievodca nám ešte povedal, že všetky stavby sú postavené tak, aby odolali zemetraseniam. Zaujímavé je, že veľké zemetrasenia sa odohrávajú len každých asi 300 rokov a počas 150-ročnej vlády Inkov sa žiadne väčšie zemetrasenie neodohralo. Takže dodnes je záhadou, prečo svoje domy takto stavali.
Inkovia dokonca obetúvavali ľudí. Nie až tak veľa ako Mayovia, ale predsa. Väčšinou to boli mladé dievčatá. Boli obetovávané kvôli rozmarom počasia, či nastávajúcim nepokojom s inými národmi. Obeta podliehala určitým pravidlám. Najskôr si vládca vyvolil dievča, ktoré bude obetované. To bolo nasledovne odvlečené na námestie pred ľud, kde vypilo nápoj z halucinogénnych kvetov. Následne ju ovalili a buď ju vyniesli do hôr alebo ju zvrhli pár sto metrov dolu do doliny.
Po tomto výklade sme sa, ale už bez sprievodcu, vybrali na oproti ležiaci vrch Wayna Picchu, v preklade Mladý vrch, z ktorého je prekrásny výhľad na celý komplex Machu Picchu. (Pravdepodobne ide o staré mesto Vicapampa. Meno Machu Picchu komplex dostal len podľa kopca). Vytrepať sa na tento vrch je fakt náročné, schody sú skoro kolmé a v nadmorskej výške 2400 metrov som ani nie po 50 schodoch lapala po dychu. Ale akosi som to zvládla a ten pohľad stál za tú námahu. Po malej prestávke sme sa vybrali späť. Ja tou istou cestou, ktorou som vyšla hore, ale chlapi si to hodili že vraj skratkou okolo Chrámu mesiaca. Nakoniec sa z tej skratky vykľula taká menšia :-) obchádzka. Mne táto túra na dnešný deň stačila, tak som sa vybrala autobusom znova späť do Aguas Caliente, ale chalani mali nejako veľa nadbytočnej energie a vybrali sa pešo.
Asi v polovici trate stál na okraji cesty malý chlapec, preoblečený za Inku a kričal z plných pľúc „Hola !“. O chvíľu bol na ďalšej zákrute a znovu kričal. Takto sa to opakovalo až kým sme nedošli k poslednej zákrute, kde nastúpil do autobusu. Za svoj výkon zožal potlesk a samozrejme aj pár drobných a niekoľko sladkostí. Po pol hodine čakania došli konečne aj chlapi. Dali sme si v hoteli sprchu, samozrejme každý sám a vybrali sme sa spolu s ostatnými najesť. Ako vždy sme si to po večeri hodili ešte do baru na povinné pivo. Zhodnotili sme tento deň a po pár spoločne strávených chvíľach sme sa polomŕtvi vyvalili do postele.

Ľubka a Ivo

predchádzajúci diel: Titicaca i Valle Sagrado - nasledujúci diel: Až na pláž La Serena