Cestopis - Južná Amerika

Ľubka a Ivo Vám na pokračovanie prinášajú svoje zážitky z cesty po Južnej Amerike:

Návrat do Buenos Aires - 5. marec 2006 -

Ako vždy, nasledujúce ráno sme sa zbalili a vydali sa na autobus. V ten deň do Santiago de Chile. Cesta nám tentoraz trvala našťastie len niečo okolo 7 hodín, ale nebolo až taká zaujímavá, lebo jej veľká časť sa odohráva na diaľnici. Konečne sme dorazili do známeho Santiaga. Na stanici ako vždy plno ľudí. Mali sme problém nastúpiť s našimi ruksakmi do metra, ale nakoniec sme to nejako zvládli.
Došli sme do lýcea Liceo Alemán. Naši známi mali akurát omšu, tak sme na nich chvíľu museli čakať, ale potom nás krásne uvítali. Tentoraz sme s nimi už skoro bez problémov rozprávali po španielsky. Zvítali sme sa, ubytovali a povečerali sme spolu. Porozprávali sme im, čo všetko sme zažili a poukazovali fotky. Po večeri sme sa ešte vybrali na stanicu kúpiť si lístky na ďalšiu etapu našej cesty, do Mendozy. Najskôr sme si kúpili lístky na autobus cez noc, ale naši známi nám povedali, že je krajšie prejsť tento úsek cez deň. Tak sme sa teda pobrali spať a na nasledujúci deň sme sa znova vybrali na stanicu a snažili sa nájsť nejakého dopravcu, ktorý má ešte voľné lístky na deň. Po dlhom hľadaní sme konečne našli jedného dopravcu, kúpili sme si lístky a spokojní sme sa vybrali do centra na kávu. Z kávy sa stal zmrzlinový pohár, lebo bolo neznesiteľne horúco. Potom sme sa vybrali pozrieť našich známych do Instituto Chileno-Suizo, kde sme sa na začiatku našej cesty po Južnej Amerike učili po španielsky. Pokecali sme si trochu a vybrali sme sa do parku dať si siestu. Neskôr sme si dali večeru u našich farárov. Potom sme sa vybrali kúpiť si nejaké jedlo do autobusu a pozháňať Ivovi ají, čo je niečo ako kečup, len je to z čílskej papriky a je to dosť pikantné. Po týchto návštevách sme boli dosť uťahaní, tak nás to dosť skoro dohnalo do postele.
Ráno znova balenie, ale potešili sme sa, lebo po tomto balení musíme baliť už len 3 razy. Naraňajkovali sme sa posledný raz u našich známych, poďakovali sme sa za ich pohostinnosť, rozlúčili sme sa a vybrali sa na stanicu. Autobus samozrejme meškal pol hodiny a všade pobehovali nervózni ľudia. Nakoniec sme našli náš autobus, nastúpili sme a šlo sa. Po 4 hodinách a po asi 30 serpentínach sme sa nachádzali vo výške 3151 metrov nad morom a pomaly sme schádzali znova dole. Asi o 300 výškových metrov nižšie sa nachádzala colnica. Postavili sme sa do radu. Najskôr nás nechali čakať v autobuse, potom v rade na pečiatku a konečne po 1 a pol hodine sme sa znova nachádzali v Argentíne. Nasledujúci úsek cesty bol prekrásny, samé kopce, ktoré hrali rôznymi farbami. Nečudo, že tu nakrútili film 7 rokov v Tibete. O pár kilometrov ďalej nám to bolo zrazu všetko nejako veľmi známe, až sme prišli na to, že tu sme absolvovali náš rafting. Znovu sme videli rieku, s ktorej vlnami sme si to rozdávali. Podvečer sme konečne dorazili do Mendozy. Išli sme rovno do agentúry opýtať sa na nejaké voľné miesta v nejakom peknom hoteli, pretože momentálne tu bolo letná sezóna a tento región je veľmi známy. Hneď sa pre nás našťastie miesto našlo. Odviezli sme sa pekne taxíkom k hotelu, ubytovali sme sa a pridali sa k ľuďom pri bazéne, ktorí už boli vo veľmi dobrej nálade. Dali sme si pivko a strávili sme pekný večer pri bazéne. Nad ránom sme sa prebudili na otravnú horúčavu. Bolo neúnosné dusno, našťastie ale začalo pršať, trochu sa schladilo a my sme v pohode mohli spať ďalej.
Ráno sme sa zbalili (už len 2 razy), vyvalili sme sa k bazénu a tak sme strávili náš čas čakania na autobus do Córdoby. Poobede znova na stanicu. Nastúpili sme na autobus našej obľúbenej spoločnosti Andesmar, cestou sme hrali bingo, pozreli sme si nejaký film a spali sme na pohodlných sedadlách. Prebudili sme sa až tesne pred Córdobou. Dostali sme kávičku aj nejaký keks. Konečne sme vystúpili, zorientovali sme sa a vybrali sme sa do hostelu menom Helvetia. Ten ale nemal ani zďaleka nič spoločné so Švajčiarskom. Ubytovali sme sa, pospali sme si a šli objavovať Córdobu. Pekné námestie s katedrálou, veľká pešia zóna, všade plno mladých ľudí. Neskôr sme našli aj „vychádzkové centrum“, tak sme si tu hneď dali jedno-dve pivká, niečo sme si zahryzli a vybrali sme sa späť do hostelu dospať našu cestu autobusom.
Ďalší deň sme na našej mape mesta zistili, že sa v Córdobe nachádza veľký park, tak sme sa teda na to vybrali pozrieť. Najprv nás v parku privítal zápach amoniaku, ale neskôr sme našli zoo, zábavný park s kolotočmi, detské ihriská, reštaurácie a búdky s občerstvením a zmrzlinou. Tak sme sa teda skoro do večera prechádzali po parku a vyskúšali sme aj kolotoče. Jeden sa volá Terminátor a jeho meno je fakt výstižné. Sú to akoby 2 kyvadlá, na ktorých koncoch sú kabínky s asi 10 miestami. Kabínky sa rozkývajú proti sebe a zrazu si po pár sekundách na hlave a pretočíš sa. Dosť extrémne. Potom sme sa vybrali na ďalší kolotoč. Ten sa točil dookola a aj sa triasol, takže ho neodporúčam používať v podnapitom stave alebo ľuďom s inak slabším žalúdkom. Ďalší kolotoč sme už nezvládali, tak sme sa pomaly vybrali k hostelu. Na večeru sme si zašli do trocha lepšej reštaurácie, veď tu budeme už len pár dní, tak si reku doprajme aj niečo lepšie. Dali sme si taký fajný kus argentínskeho hovädzieho a také fajné víno z Mendozy a bolo nám celkovo fajn. Neskôr sme sa ešte vybrali do baru, kde naživo hrala nejaká kapela, ktorá pozostávala z 5 dievčat. Vypočuli sme si ich, ochutnali sme tu preslávený fernet s kolou. Ten ich sa s našim nedá porovnať. Chutí ako babkine žalúdočné kvapky Underberg. Náš fernet je 100-krát lepší. Tak sme do rána pili radšej už len pivo. Nad ránom sme sa potom konečne vybrali späť do hostelu pospať si. Spali sme až do obeda. Neskôr sme sa pobalili a vybrali sa túlať do mesta. Mali sme kopu času a nevedeli, čo s ním. Tak sme sa teda túlali po meste, posedávali sme v parkoch po lavičkách, zašli sme si na kávu, neskôr sme preskúmali obchody a nakoniec sme sa usadili do internetovej kaviarne, kde sme presedeli posledné hodiny čakania na autobus. Konečne prišla hodina nášho odchodu. V hosteli sme si vyzdvihli ruksaky a šli sme na stanicu na náš autobus do Buenos Aires. Čakala nás posledná etapa našej cesty po Južnej Amerike. Cesta bola kľudná a netrvala ani tak dlho.
Ráno sme vystúpili na starej známej preplnenej stanici Retiro v Buenos Aires. Tu sme si dali raňajky, lebo bolo ešte skoro na to budiť našich známych (bola nedeľa ráno a po sobotňajšej noci sa vstáva ťažko), ktorí nám znovu ponúkli u nich prenocovať. Tak sme sa teda konečne vybrali na metro. Tento deň tu bolo neznesiteľne horúco a v metre to bolo ešte neznesiteľnejšie. Túto strastiplnú 3-hodinovú cestu sme tiež zvládli a došli sme do nahrávacieho štúdia Tixa. Najprv nám nikto neotváral, ale po chvíli sa zrazu vo dverách objavil TukanK. Vo vnútri nás čakalo milé prekvapenie. Martinova suka Juanita mala 13 mladých a 11 prežilo a teraz sa tu vyvaľovali na deke v štúdiu. Boli na svete akurát 2 týždne, také zlaté, mali sivú srsť a prekrásne modré oči. Hneď som sa do nich zamilovala. Porozprávali sme sa s TukanomK, čo má nové on a čo všetko sme zažili my. Neskôr sme šli zrealizovať jeden z Ivových dávnych snov a to - pozrieť si zápas Boca Juniors.
To sme si nesmeli nechať ujsť. Hlavne, keď sme už druhýkrát v Buenos Aires. Keď sme tu boli prvýkrát, mala liga akurát prestávku, ale tentoraz je nemala, tak teda poď ho na zápas. Šli sme už hneď po obede, aby sme zohnali lístky. Znovu sme nastúpili do metra, kde ešte stále vládla neznesiteľná horúčava. Vystúpili sme na stanici vo štvrti menom La Boca a odviezli sme sa taxíkom až ku štadiónu. Kúpili sme si skoro posledné lístky na dnešný zápas a šli sme si pozrieť túto slávnu štvrť. V noci je tu dosť nebezpečné, ale cez deň sa tu dá bezpečne pohybovať, lebo je tu mnoho turistov a je tu aj čo vidieť. Známou atrakciou sú domy robotníkov, ktoré raz niekto navrhol natrieť rôznymi pestrými farbami a tak sa z tejto nenápadnej štvrte stala turistická atrakcia. Nielen kvôli tomu je táto štvrť známa. Zrodilo sa tu tango. V každej reštaurácii v tejto štvrti, ktoré sú asi 2-krát také drahé ako v centre, máte možnosť vidieť predvádzať tento tanec. Konečne nastal čas nášho zápasu, tak sme sa teda vybrali späť ku štadiónu. Usadili sme sa na našich miestach a čakali na začiatok. Pomaly to začínalo vrieť. Fanúšikovia si začali pospevovať, na trávnik vybehli roztlieskávačky, publikum sa začínalo dobre baviť a potom konečne na trávnik vybehli oba tímy.

Ľubka a Ivo

predchádzajúci diel: Až na pláž La Serena