Cestopis - Južná Amerika

Ľubka a Ivo Vám na pokračovanie prinášajú svoje zážitky z cesty po Južnej Amerike:

Bariloche - 3. január 2005 -

Terénny autobus nás viezol 10 minút a už sme boli na čilskej strane hranice - v Peulla. Tu sme museli vyplniť jeden formulár a čakať asi tak dlho, ako keď sa chodí vo štvrtok do Poľska na trhy :-). Po pol hodine sme dostali naše pasy späť a šlo sa ďalej po ceste, ktorá bola spravená niekedy v 20. rokoch 20. storočia len kvôli tomuto dobrodružstvu. Šli sme cez les asi 2 hodiny, kým sme nedošli do ďaľšej doliny. Cestou sa nám naskytol výhľad na dolinu, z ktorej sme odchádzali a neskôr na jazero Lago Frias, cez ktoré sme pokračovali. Po vystúpaní nás čakala ešte argentínska colnica v Puerto Frias, ale tu to šlo už rýchlo. Postavili sme sa do radu a postupne sme šli k okienku. Dostali sme štemple a bolo to vybavené. Na jazere už čakala loď, nastúpili sme a pomaly ale isto sme už chceli byť v Bariloche. Naskytali sa nám znova a zas výhľady na hory a na krátky okamih sme zazreli aj kondora. Prestúpili sme na ďaľší autobus a po 10 minútach sme boli pri ďaľšom jazere menom Lago Nahuel Huapi, na ktorom nás čakal katamaran a ďaľšia asi hodina plavby. Znova výhľady na kopce, pokryté ľadovcami, pod nami modrá voda jazera a nad nami asi 20 čajok. Po hodine sme dorazili do prístavu Puerto Pañuelo a tu nás čakala posledná etapa našej cesty do Bariloche - prejsť colnou kontrolou, ktorá nám dokonca zröntgenovala ruksaky. Napokon nastúpiť na správny autobus, posledných 20 minút v ňom a zrazu sme boli pred hostelom La Bolsa del Deporte.
Uvítala nás tu super atmosféra. Ubytovali nás, dali nám do rúk taniere a vidličky, naložili nám kus grilovaného mäsa a bolo nám fajn. Tento hostel nám fakt učaroval. Doteraz naňho spomíname, lebo zatiaľ sme v lepšom neboli. Všade samí mladí ľudia, super nálada a každý deň úplne iné osadenstvo. Ten večer sme boli dosť unavení z našej 12 hodinovej cesty, tak sme šli skôr spať.
Spali sme skoro do obeda ďaľšieho dňa. Neskôr sme si išli pozrieť centrum. Toto mesto je zväčša orientované turisticky (na športovo založených turistov), teda v centre sme našli veľa športových obchodov. Ďaľšou špecialitou tohto mestečka je čokoláda. Skoro ako švajčiarska :-). Vybrali sme sa aj na pláž. Bolo horúco, pod bosými nohami nás pálili horúce kamene, ale nohy nám schladila studená voda jazera Lago Nahuel Huapi. Šli sme si nakúpit niečo na jedenie a vybrali sme sa späť do hostelu. Tu sme strávili prvý večer v príjemnom rozhovore s Američankou, Kanaďankou a Austrálčankou.
Ďaľší deň sme sa vybrali bicyklovať sa. Prenajali sme si bicykle a vybrali sme sa ku jednej lanovke. Trasa bola našťastie ľahká, mala len menšie stúpania, ktoré sa striedali s krátkymi zjazdami. Po hodine sme boli pri sedačkovej lanovke na kopec cerro Campanario. Odtiaľ sme mali prekrásny výhľad na okolie. Samé priezračné modré jazerá, striedajúce sa s ešte zasneženými vrcholmi hôr. Na kopci boli okrem nás len 3 ľudia, ale keď sme prišli do doliny, pred lanovkou už čakala skupina asi 40 kričiacich detí. To by nebolo až tak zlé. Horšie bolo, že nás čakala ešte cesta domov a naše zadky toho už veľa nezniesli. Ale predsa sme to nejak zvládli. V polovici cesty sme zastavili oddýchnuť si na jednej pláži s výhľadom na okolie. Neskôr sme pokračovali ďalej a nejak sme sa dokotúľali späť do hostelu.
Večer sme sa vybrali s našimi zahraničnými kolegyňami do jednej z najlepších reštaurácii v meste - reštaurácia Familie Weiss. Jedlo a víno tu boli fakt fantastické. Moja profesionálna deformácia mi ale nedala a tak som hneď zhodnotila aj obsluhu. Tá sa tu rovnala asi našej krčmovej a to ešte aj tá naša krčmová je rýchlejšia. Po tomto zážitku sme si dali ešte fľašu cabernetu v hosteli a šli sme spokojní spať.
Ďaľší deň sme vstávali až na obed. O tomto čase v hosteli buď už nikto nie je, alebo sa ešte len všetci preberajú. V jednu chvíľu poobedia toho dňa nám napadlo, že by sme si mohli ísť zajazdiť na koňoch. Bolo to prvý-krát nielen pre mňa, ale aj pre Iva. Pred tým som jazdila len na poníkoch u babkinho suseda - za kocku cukru. Tak sme teda našu plánovanú jazdu dohodli u našej recepčnej, ktorá všetko vybavila a taxíkom sme sa vybrali za mesto, kde na nás čakal chlapík s koňmi. Poučil nás napoly po španielsky a napoly po anglicky, ako sa ovláda kôň:
- Je to v podstate veľmi jednoduché - potiahni uzdu k sebe je stoj, uvoľni je rýchlejšie, na strany je doľava a doprava. Keď ideš z kopca, je veľmi dôležité zaprieť sa nohami do strmeňov, inak si pod koňom.
Po tejto krátkej inštruktáži sme vysadli na kone - ja na kobylu - a šlo sa. Šli sme cez les a vyšli sme na nejaký kopec s výhľadom na okolie. Moja kobylka bola dobre vybitá. Vždy, keď sme zastavili a čakali na koňa s Ivom, zohla sa a začala žrať. Postupne sme z kopca schádzali po strmom lesnom chodníku a mali sme trocha obavy, či sa niekto z nás napriek inštruktáži neprekydne cez koňa. Ale nejak sme to zvládli a pred domom nášho sprievodcu sme zosadli z koní. Ten pocit po tom je neopísateľný - neviete, čo Vás bolí viac.
Večer sme strávili v spoločnosti ostatných mladých obyvateľov hostelu. Ten večer tvorilo osadenstvo asi 7 Švajčiarov, okrem nich aj Nemci, Francúzi, Austrálčanka, Američanka a asi 6 Židov z Izraela. Tí už asi 3 dni oslavovali chanuku. Večer sme strávili rozhovormi a výmenou informácii o jednotlivých miestach a hosteloch.
Ďaľší deň sme sa vybrali na túru. Ale len na takú menšiu, aby sa nedalo povedať, že sme nič nerobili a ani aby nebola náročná. Mali sme dosť z predchádzajúcich dní. Na začiatok našej túry sme sa museli vyviezť taxíkom, lebo autobus jazdí na toto miesto (Villa Catedral) len asi raz za 2 hodiny a tak dlho sa nám nechcelo čakať. O pol hodiny sme boli na mieste a začali sme našu túru. Šli sme po lesnej ceste a za prvou zákrutou sa nám naskytol pohľad na jazero lago Gutierrez a kopec cerro Otto. Po pol hodine sme odbočili na vedľajšiu cestu, ktorá nás mala doviesť k vodopádu Cascada de los Duendes. Ale nanešťastie sme zle odbočili a skoro sme zablúdili. Hneď sme sa ale vrátili späť na pôvodnú trasu a konečne po ďaľšej pol hodine sme došli k vodopádu. Pokochali sme sa pohľadom naň a šli sme popri jazere na zastávku. Tu sme si počkali na preplnený autobus, ktorý nás odviezol späť do Bariloche. Po príchode do hostelu sme si rýchlo prezuli topánky a šli na stanicu kúpiť lístky do Mendozy. Ďaľší deň nás čaká 19-hodinová cesta autobusom.

Ľubka a Ivo

predchádzajúci diel: Cesta do Argentíny - nasledujúci diel: Mendoza