Cestopis - Južná Amerika

Ľubka a Ivo Vám na pokračovanie prinášajú svoje zážitky z cesty po Južnej Amerike:

Cez Salar de Uyuni - 30. december 2005 -

Nasledujúci deň nás čakali super raňajky, po ktorých sme sa vybrali do cestovky, ktorá bola na prízemí hotela. Tu sme si kúpili štvordňovú túru cez Salar de Uyuni. Je to cesta terénnym autom cez nádhernú prírodu (alebo skaly) Bolívie. Neskôr sme sa vybrali do El Cañon, čo je menší kaňon nad mestečkom Tupiza. Bolo tam čarovne, skoro ako na mesiaci. Všade naokolo červené skaly a kaktusy, niektoré boli skoro dva-krát väčšie ako ja. Červené skaly bolo zerodované prírodnými živlami a vyzerali ako veľké termitiská. Večer sme sa vybrali najesť, ale nenašli sme ani jednu reštauráciu, ktorá bola uvedená v našom cestovnom sprievodcovi. Nakoniec sme sa rozhodli, že si dáme pizzu. Rozhodnutie bolo dobré, lebo pizza bola na bolívijské pomery veľmi dobrá. Vybrali sme sa späť do hotelu. Cestou sme stretli Delphine a Gerryho, ktorí chceli ísť do miestneho pubu. Tam, kde tento pub mal byť, sme ho ale žiaľ nenašli. Vybrali sme sa teda do jedného z karaoke barov, ktorých tu bolo na také malé mestečko dosť veľa. Dali sme si pivo, ku tomu nám hrala hudba 80. rokov, viedli sme nekonečné rozpravy a niekedy okolo tretej nad ránom sme sa v ľahko podnapitom stave vybrali späť do hotela.
Na druhý deň nám nebolo všetko jedno, spali sme až do poobedia. Neskôr sme ho celé preležali, lebo bolo veľmi teplo. Konečne ku večeru, keď sa trochu ochladilo, sme sa vybrali na mestský vyhliadkový kopec s krížovou cestou. Mali sme prekrásny výhľad na dolinu, v ktorej sa mestečko Tupiza nachádza. Jeden kopec vyzerá s trochou fantázie ako slon, iné kopce zase hrajú farbami. Jeden je červený, ďalší je sivý, nasledujúci je žltý ... Jednoducho krása. Neskôr sme šli ešte na večeru a potom rovno do postele, lebo na druhý deň nás čakalo naše dobrodružstvo.
Túra cez Salar de Uyuni začala skorým vstávaním, balením a dobrými raňajkami, pri ktorých sme zbadali naše spolujazdkyne. Boli nimi Nemka menom Miriam a Angličanka menom Anita. Nasledoval check-out a pred hotelom už na nás čakala terénna toyota so šoférom Javierom. Ruksaky sme naložili na strechu, nasadli sme a vybrali sa pre našu kuchárku. Konečne sme boli kompletní a mohli vyraziť na Salar de Uyuni. Šli sme cez kaňon a už na prvej zastávke sme sa nachádzali vo výške 4000 metrov nad morom. V kaňone sme videli lamy i ovce a všade naokolo červené zvetrané skaly. Cestou vyššie a vyššie sa nám naskytovali stále krajšie pohľady. Kopce hrali všetkými farbami, nebo bez jediného mráčiku a pohodová spoločnosť. Došli sme na jednu planinu, kde sa spolu pásli ovce i lamy a medzi nimi sme vybalili obed. Každý z nás sa snažil priblížiť ku lamám, ktoré boli pre nás atrakciou. Bližšie ako na 3 metre sa to ale nikomu nepodarilo. Posilnení sme išli ďalej. Zrazu sa takmer z ničoho nič vynorila pred nami dedina, ktorej domy boli postavené z hliny a strechy mali z trávy, ktorá tu rastie všade naokolo. Nad domami boli diery v zemi. Ako sme sa neskôr dozvedeli, tie „diery“ sú bane, väčšinou strieborné. Po toaletnej prestávke sme pokračovali ďalej pomedzi kopce, až kým sa nevynorila ďalšia dedina. Tu sme zostali na noc. Ubytovanie bolo veľmi sparťanské. Zložili sme zo strechy auta ruksaky, naša kuchárka Janet sa pustila do varenia a my sme zatiaľ diskutovali o dnešných dojmoch. Boli sme unavení i ukonaní, ale neboli sme na tom našťastie až tak zle ako Anita, ktorá dostala výškovú chorobu. Rozbolela ju hlava a chodila každú pol hodinu zvracať. Nechali sme Anitu oddychovať v izbe a my sme sa vybrali do dediny. Hneď po vyjdení z ubytovne nás obklopili deti. Prvé, čo z nich vyšlo bolo, že či nemáme peniaze a či im niečo nedáme. To nás akosi odradilo od obzretia si ďalšej časti dediny a šli sme späť, kde na nás čakala Janet s večerou. Najedli sme sa pri svetle jednej žiarovky, ktorá mala elektrinu len z baterky auta, zaľahli sme už o deviatej do postele a snažili sa zaspať. Ale nemohli sme. Keď sme konečne zaspali, začali dedinčania hrať na obrovský bubon a píšťaly a hrali až do rána. Neskôr sme sa dozvedeli, že oslavovali storočnicu dediny. Tak sme spali asi len 3 hodiny.
Tesne po východe slnka sme mali budíček. Naložili sme všetko znovu na strechu našej terénnej toyoty, Angličanka si zasadla na miesto vedľa vodiča, ktoré nasledujúce 3 dni neopustila a šlo sa. Ako prvé sme dnes videli ruiny mestečka San Antonio. Medzi kopcami sú zrúcaniny kamenných domov a kostola. Poslední obyvatelia tohto mestečka odišli v roku 1981, ale niekedy tu prespávajú ľudia, ktorí hľadajú zlato v okolitých baniach. Medzi skalami na kopci nám náš šofér ukázal čudné zvieratá. Vyzerali ako zajace s veveričím chvostom. Ešte nikdy som také čudné zvieratá nevidela. Ďalej sme pomaly stúpali do výšky 4950 m. V tejto výške sme našli skaly, sneh a sem tam i trávu, ktorá neviem prečo rástla v kruhoch. Poguľovali sme sa a pokochali pohľadom navôkol. Videli sme zopár plies a kopce, ktoré hrali farbami. Všetky tieto plesá, alebo ako ich tu volajú lagúny, obsahujú borax, ktorý je biely a na prvý pohľad vyzerá ako soľ. Je používaný ako prací prášok a ako základ pre šampóny a mydlá. Na skoro každej lagúne sme videli plameniaky. Niekde bol piesok, ale tam kde tiekla voda, bolo okolie zelene a pásli sa tam stáda liam. Pokračovali sme ďalej, až kým sme nedošli do „národného parku plameniakov“ (tak mu hovoril sprievodca, ale oficiálne sa volá Reserva Nacional de Fauna Andina Eduardo Avaroa), kde sme mali obed. Zrazu sa ale strhla búrka. Nasledovalo rýchle balenie, nastúpili sme do auta a utekali v ňom pred búrkou :-). Išli sme okolo skál, ktoré pripomínali jeden obraz Salvadora Daliho. Tu nás dohnala búrka. Pršalo, blýskalo sa, hrmelo, dokonca miestami aj snežilo ... Konečne sme vyšli z búrky von a uvideli sme Laguna Blanca (Bielu lagúnu) a Laguna Verde (Zelenú lagúnu). Nad lagúnami sa ako obor čnela sopka. Krásne. Škoda len, že bolo pod mrakom a my sme nevideli plnú krásu tohto miesta. Narobili sme fotky, Angličanka „hodila“ šabľu a šlo sa k horúcemu prameňu. Pôvodne sme sa chceli kúpať, ale bola veľká kosa, tak sme to radšej nechali tak. Ďalej sme pokračovali ku gejzírom. Predstavovala som si ich ako dieru v zemi, z ktorej vytryskuje v určitých intervaloch horúca voda. Ale opak bol pravdou. Boli to síce diery, ale namiesto vody v nich bolo tekuté bahno, ktoré bublalo a v každej diere malo inú farbu. Všade to zapáchalo po skazených vajciach, teda sírou. Šli sme ďalej a z výšky 5000 metrov nad morom sme zišli už len na 3800 metrov. Deň sa chýlil ku koncu. Konečne sme došli ku Laguna Colorada (Pestrofarebnej lagúne), na ktorej sa páslo nespočetné množstvo plameniakov. Návštevu samotnej Laguna Colorada sme si nechali ale až na druhý deň. Došli sme do ubytovne, ktorá bola znovu dosť sparťanská. Prúd sme mali len hodinu a pol, toaletu sme splachovali vedrami s vodou a zuby sme si umyli minerálkou. Po večeri sme hneď zaľahli, lebo sme boli ukonaní z poslednej noci a aj zo samotnej túry. Tentoraz sme spali ako zabití.
Nasledujúce ráno znova budíček hneď po východe slnka. Znova sme naložili naše ruksaky na strechu a šli sme si bližšie pozrieť Laguna Colorada, okolo ktorej sme išli už včera. Všade plameniaky a na brehu sa pásla jedna lama. Lagúna hrala prekrásnymi farbami od žltej cez červenú až po sivú a na jej hladine sa zrkadlila oproti ležiaca sopka. Prekrásne ráno. Šli sme ďalej po púšti de Siloli (Desierto de Siloli) ku kamenným útvarom, z ktorých najznámejší je Arbol de Piedra, čiže kamenný strom. Pofotili sme sa a pokračovali ďalej cez púšť ku lagúnam Honda, Canapa, Charcota a Ramadas. Aj na týchto lagúnach sa nachádzalo nespočetné množstvo plameniakov. Vybalili sme obed a našťastie sme ho stihli zjesť ešte predtým, ako sa spustila ďalšia búrka. Išli sme ďalej pomedzi skaly, v aute nás to hádzalo zo strany na stranu, až sme došli k menšej soľnej púšti. Za ňou bolo pole zvetraných kameňov. Vyzeralo to zaujímavo. Naša kuchárka Janet nám spravila ovocný šalát a plný energie sme šli do malého múzea. Tu dvaja chlapíci v auguste 2004 našli jednu malú zaujímavú jaskyňu s prekrásnymi útvarmi. Nevedia, ako vznikla. Možno tu niekedy bolo jazero, do neho popadalo lístie a neskôr jazero vyschlo a zostala po ňom len táto diera a útvary, silne pripomínajúce listy. S trochou fantázie je na niektorých dokonca možné vidieť aj žilky. Asi 50 metrov ďalej od jaskyne je indiánsky cintorín, ale už bez múmii. Indiáni pochovávali svojich mŕtvych so šperkmi a inými predmetmi. Keď však prišli prví dobyvatelia zo Španielska samozrejme všetko rabovali, ale indiáni stihli svoje múmie niekam skryť a Španieli našli už len prázdne hroby. Títo chlapíci chceli nájsť tento „nový“ cintorín, ale namiesto neho našli túto jaskyňu. Múzeum sa nachádza na jednom menšom kopci uprostred púšte. Kopec je posypaný skamenenými kaktusmi a je z neho krásny výhľad na okolie. My sme ale uvideli búrku, ktorá sa rýchlo približovala. Začal fúkať silný vietor a nám nebolo treba dva-krát hovoriť, že je čas ísť ďalej. Toto bola posledná zastávka toho dňa. Po dvoch hodinách jazdy sme došli na miesto dnešného spánku, na okraj Salar de Uyuni. Bol to hotel, ktorý je celý postavený zo soľných kvádrov. Fakt všetko, okrem toaliet a kuchyne. Stôl, stoličky, postele, múry ... fakt všetko zo soli, ešte aj zem bola pokrytá soľou. Len škoda, že elektrický prúd sme mali znova len hodinu a pol. Tu sme sa konečne osprchovali a mali tu aj záchod, ktorý nebolo treba zalievať vodou :-). Spalo sa nám fajn.
Na ďalšie, pre nás posledné ráno túry, nás náš sprievodca zobudil pred východom slnka. Rýchlo sme sa pobalili, naložili všetko posledný krát na strechu auta a šlo sa. Boli sme skoro už na púšti, keď zrazu vyšlo slnko. Ten pohľad stál to zato. Niečo tak úžasné sme nevideli už hodne dávno. A zrazu sme boli na Salar de Uyuni. Všetko okolo bolo biele, nedalo sa rozoznať, kde sa Salar de Uyuni končí a kde začína nebo. Mali sme pocit, že sme niekde v Antarktíde a všetko okolo nás je sneh. Ale bola to soľ, čo potvrdil aj náš test :-). Hodinu sme šli po Salar de Uyuni, až sa z ničoho nič vynoril pred nami ostrov rybárov Isla Pescado. Na ostrove rástli medzi skalami obrovské kaktusy a pobehovali tu znova tie srandovné zajace s veveričím chvostom. Kým náš sprievodca a šofér robil obed, šli sme sa prejsť okolo ostrova. Úžasné ! Nedá sa to slovami opísať, to sa musí zažiť. Neskôr sme pokračovali ďalej na miesto so soľnými očami. Sú to diery v soli, v ktorých je voda. Urobili sme znovu pár zaujímavých fotiek. Pomaly sme opúšťali Salar de Uyuni. Na jej druhom konci bolo mestečko, kde bol trh. Tu predávali domáci rôzne serepetičky zo soli ako suveníry pre turistov. Odtiaľto sme mali už len pol hodinu do Uyuni, konečnej zastávky našej štvordňovej cesty.
Konečne sme mali elektrinu celý deň. Ubytovali sme sa, v cestovke sme si vyzdvihli lístky na autobus a šli si pozrieť mesto. Chceli sme nájsť nejaký obchod s potravinami, ale okrem trhu sme nič iné nenašli. Večer sme stretli jednu Angličanku, s ktorou sme sa pred pár dňami zoznámili v Tupize. Spolu s ňou boli dvaja Švajčiari a neskôr sme stretli aj Gerryho a Delphine. Šli sme teda na bolívijské pivo, pri ktorom sme strávili príjemný večer.

Ľubka a Ivo

predchádzajúci diel: Z Argentíny do Bolívie - nasledujúci diel: Baňa v Potosí