Cestopis - Južná Amerika

Ľubka a Ivo Vám na pokračovanie prinášajú svoje zážitky z cesty po Južnej Amerike:

Titicaca i Valle Sagrado - 5. január 2006 -

Na ďalší deň sme ešte rýchlo vybehli na trh, kúpili posledné darčeky a šli na autobus do mesta Copacabana. Cesta nám trvala len 3 a pol hodiny a zastihla nás poriadna búrka, ktorá našťastie po príchode do Copacabany ustala. Toto mesto je známe ako východzie miesto na bolívijskej strane jazera Titicaca na Ostrov Slnka (Isla de Sol) a Ostrov Mesiaca (Isla de Luna). Nachádza sa vo výške 3841 metrov nad morom. Jazero Titicaca je najvyššie položené splavné jazero sveta. Ubytovali sme sa a bežali sme do cestovky opýtať sa na lode na Isla de Sol (Ostrov Slnka) a Isla de Luna (Ostrov Mesiaca). Na týchto ostrovoch sa nachádzajú pamiatky po starých Inkoch a je tam jednoducho krásne. Kúpili sme si rovno aj lístky na spoj do Cuzca (Peru) a neskôr sme sa vybrali na večeru s jedným českým párom, ktorý sme najskôr stretli v Argentíne v Salte a neskôr aj v La Paz.
Skoro ráno sme boli už v prístave a naloďovali sme sa na náš jednomotorový čln s asi 60 ďalšími pasažiermi. O pol hodinu sme vyštartovali smerom ku Isla de Sol. Trvalo nám to 2 hodiny, na juhu ostrova sme mali malú prestávku a plavili sme sa ďalšiu hodinu. Konečne sme došli na sever ostrova a tu nás hneď obklopili deti s ponukami voľných izieb. Keďže sme mali v pláne tu zostať tak na jednu noc, vybrali sme sa za prvým dieťaťom do blízkeho domu, ktorých tu bolo len asi 20 a pozreli si izbu. Na jednu noc celkom prijateľné. Malo to čistú posteľnú bielizeň, okná, uzamkýnateľné dvere, dokonca aj niečo na spôsob splachovacieho WC, len strop bol trochu nízky, dokonca aj pre mňa :-). Nechali sme tu naše ruksaky a šli sme sa prejsť po ostrove. Najprv do múzea a neskôr ďalej na sever, kde sme videli pamiatky Inkov. Po ceste sme videli somárov, ovce, lamy a deti. Deti nás prosili namiesto o peniaze o sladkosti, čím sme boli milo prekvapení. Mali sme so sebou trochu čokolády, tak sme im ju podarovali. Šli sme ďalej, až sme došli ku nejakej posvätnej skale a tu sme zistili, že sme cestou prepásli už 2 pamiatky starých Inkov. Povedali sme si, že nič to a pokračovali sme ďalej k tzv. Labyrintu. Tu sme konečne zacítili niekdajšiu prítomnosť tohto starého národa. Spravili sme si tu prestávku, prelietli sme touto stavbou, pokochali sme sa pohľadom na tyrkysovo modré jazero, nechali sa pohrýzť mravcami a šli sme ďalej smerom na juh ostrova. Teda len do polovice ostrovu, kde sme mali nájsť cestu späť k severnému prístavu. Tú sme ale akosi nenašli, tak sme sa po pol hodine bezcieľneho túlania vybrali jednoducho smerom dolu. Pomedzi skaly, stromy a po blate sme dorazili do susednej dediny, na piesočnú pláž jazera Titicaca. Vyvalili sme sa na piesok. Ani nie po desiatich minútach dobehlo ku nám miestne dievčatko, že či nechceme ísť člnom, lebo do vedľajšej dediny to pešo trvá hodinu a člnom sme tam o 15 minút. Tak sme teda po prehováraní privolili, dievčatko zavolalo svoju sestru, nasadli sme na čln a plavili sme sa späť do nášho prístavu. Vyskúšali sme si aj veslovanie, ale nebolo to nič pre nás, na to treba cvik. V prístave znova plno detí, mali sme ešte cukríky, tak sme im ich porozdávali. Slnko začínalo zapadať, tak sme sa vybrali na piesočnú pláž vychutnať si tento moment. Bolo to nádherné, v šere vyzeralo všetko ako namaľované. Vybrali sme sa na večeru do jednej z dvoch tunajších reštaurácií a po dobrom jedle sme sa unavení hodili do postele. Netrvalo to ani 5 minút a už sme spali.
Ráno sme sa vybrali naraňajkovať. Na terase reštaurácie sme vychutnávali panorámu jazera Titicaca a naše raňajky. Poobede sme sa znova nalodili a pokračovali sme na Isla de Luna. Po hodine plavby sme konečne dorazili na ostrov a pozreli sme si Templa de Virgen. Bol to chrám Inkov, kde sa pravdepodobne konali svadobné obrady. Samozrejme hneď pri vchode nás obklopili ženičky a detičky so suvenírmi. Či veríte alebo nie, je veľmi ťažké sa ich zbaviť :-). Odídu, až keď si niečo od nich kúpite. Po obhliadke sme znovu nastúpili na našu loď / čln a plavili sme sa späť ku Isla de Sol. Tu sme v prístave zbadali na druhej loďke / člne nášho švajčiarskeho známeho, ktorého sme neskôr stretli aj v Copacabane. V prístave sa motalo plno somárov, neskôr sme zistili, že oni všetko, čo doviezli lode, vynášajú hore do dediny, ktorá sa nachádzala asi 100 metrov nad jazerom. Po pol hodine došli ďalší pasažieri a konečne sme sa vydali na cestu do Copacabany. V Copacabane sme znovu stretli našich českých známych, od ktorých sme sa dozvedeli, že aj Delphine s Gerrym dorazili do Copacabany. Po ubytovaní sme utekali checknúť naše maily a našli sme jeden aj od Delphine s adresou ich hotelu. Samozrejme sme sa tam hneď vybrali a dohodli sme sa s nimi na večer. Po ceste sme streli Čechov a znovu švajčiarskeho známeho. Tak sme sa teda dohodli so všetkými a stretli sme sa neskôr spoločne v jednom bare. Presedeli sme tu celý večer, stálo to však za to. Len ráno sa o to horšie vstávalo. Akosi sme sa ale predsa len pobalili a vybrali sa ešte na posledné spoločné raňajky s Delphine a Gerrym. Neskôr sme sa vrátili po ruksaky a nastúpili sme na autobus do Cuzca v Peru.
Po hodine cesty sme boli na colnici a pokračovali sme ďalej do Puna. Mesto Puno je tiež známe stredisko na jazere Titicaca, ale pre zmenu leží už na peruánskej strane. Kým sme čakali na náš spoj, naskytla sa nám príležitosť pozrieť si Islas Flotantes (alebo Floated Islands). Sú to umelo vytvorené ostrovy z trávy, ktorá rastie na jazere. Domorodci ju len pokosia a ona sama pláva na hladine. Tieto ostrovy nie sú ukotvené a zo spodnej strany pomaly odhnívajú, takže je ich potrebné každé 2 až 3 mesiace obnovovať. Ľudia tu žijú v domoch, ktoré sú tiež postavené z tejto trávy, dokonca aj člny majú poviazané z tejto trávy. Je to zážitok, pohybovať sa na týchto ostrovoch, ako keby sme chodili po obrovskej vodnej posteli. Neskôr sme sa s ostrovmi rozlúčili, nastúpili sme na spoj a ráno sme došli do Cuzca.
Nastúpili sme do taxíku a šli do prvého hotelu, ktorý sme v našom sprievodcovi našli. Pospali sme si zopár hodín, šli sa najesť a tu nás odchytila jedna pani z cestovky a ponúkla nám túru na Machu Picchu za celkom dobrú cenu. Vyplatili sme to, dostali potvrdenky a šli dospať našu autobusovú noc. Poobede sme sa konečne vybrali objavovať bývalé hlavné mesto Inkov. Šli sme na námestie Plaza de Armas, kde dominuje katedrála, ktorej základy tvoria kamene ešte z čias Inkov. Vlastne celé mesto dobyvateľov je postavené na zrúcaninách Inkov. Na námestí sa nachádzajú 4 kostoly a celé námestie je olemované domami z koloniálnych čias. Uprostred je park s fontánou (vodotryskom). Vybrali sme sa ďalej do múzea Inkov. Dozvedeli sme sa veľa zaujímavých vecí o Inkoch a aj o dobyvateľoch, ako to tu bolo od čias osídľovania až po dnešnú dobu. Expozícia bola zaujímavá - je tu možné vidieť keramiku prvých kultúr, ich múmie ... Ďalšia expozícia sa týkala Španielov, ako dobyli ríšu Inkov, ako ju zborili a čo sa z kultúry Inkov zachovalo až do dnes. V múzeu sme strávili niečo vyše dvoch hodín. Neskôr sme sa túlali uličkami, lemovanými obrovskými balvanmi, ktoré do seba na milimeter presne zapadajú. Zo všadiaľ na nás akosi dýchala prítomnosť Inkov, aj keď tie časy sú už dávno preč. Zaujímavé na tomto meste je, že každý druhý dom je reštaurácia, bar, cestovná kancelária alebo zmenáreň. Niekedy tu vládli Inkovia, dnes tu panujú turisti :-). Nastal čas večere a kým sme došli do nami vytypovanej reštaurácie, zastavilo nás nespočetné množstvo ľudí, ktorí nám do rúk strkali letáky s inými reštauráciami, programy kina, iní nám zas chceli predať nejaké suveníry, cigarety alebo sladkosti. Takže nám cesta namiesto par minút trvala skoro pol hodiny. Napapali sme sa, hodili do seba ešte povinné večerné pivo a šli sme spať.
Nasledujúci deň sme stretli našich švajčiarskych známych z Copacabany, tak sme sa s nimi vybrali pozrieť si okolité stavby Inkov. Najskôr sme si však museli kúpiť vstupenku - tzv. turisticky lístok, ktorý je platný 10 dní a zahrňuje vstup do múzeí i na pamiatky Inkov. Po tomto akte sme konečne vyrazili. Najprv po asfaltke a neskôr sme odbočili na tzv. Inca Trail, ktorý nás doviedol k prvej pamiatke menom Sacsayhuamán - v preklade Spokojný Sokol. Staré Cuzco bolo postavené v tvare pumy, ktorá symbolizovala u Inkov moc a toto miesto bolo jej hlavou. Pevnosť bola postavená v tvare zubov a na fotkách to s trochou fantázie aj tak vyzerá. Znova obrovské balvany, ktoré na milimeter presne do seba zapadajú, najväčší z nich má okolo 300 ton. Obzreli sme si to tu, pokochali sa výhľadom na Cuzco a pokračovali sme ku ďalšej pamiatke menom Quenko. Pôvodne to bola tiež pevnosť. Bol tu aj chrám slnka s typickým kalendárom. Vo vnútri je v skale vyrytý cikcakový kanál, v ktorom asi niekedy tiekla krv. Pravdepodobne tu Inkovia obetúvavali buď zvieratá alebo ľudí. Quenko v preklade znamená „cik-cak“. Znova sme urobili pár fotiek a pobrali sa k ďalšej pamiatke. Tentoraz to bol len chrám slnka, ktorý bol vytesaný vo vnútri jednej veľkej skaly. Toto miesto nás až tak nezaujalo, tak sme sa teda pobrali ďalej cez kopec a jednu dedinu ku ďalšej pamiatke menom Puca-Pucara. Archeológovia sa doteraz nezhodli na funkcii tejto stavby, ktorej meno v preklade znamená Červená pevnosť. Znova sme si to tu pofotili, pred vchodom na nás už čakali predajcovia suvenírov, ktorým sme len ťažko odolávali a pobrali sme sa k poslednej pamiatke na tento deň, k pamiatke menom Tambo Machay. Toto miesto bolo pravdepodobne používané na očistné ceremónie. Inkovia uznávali aj kult vody, ktorý hral dôležitú úlohu v ich živote. Vyšli sme na cestu, počkali sme na autobus a odviezli sme sa späť do Cuzca. Túra nás zmorila, preto sme si v meste zasadli do prvej prijateľnej reštaurácie. Zhodou náhod bola mexická. Najedli sme sa, šli späť do hotelu dať si siestu a večer sme sa s kolegami znovu stretli na povinné večerné pivo, z ktorých sa samozrejme stalo zopar pív :-)
Nasledujúce ráno sme sa vybrali na túru do Svätého údolia (Valle Sagrado), ktoré akoby bolo predmestím Machu Picchu. Budíček o siedmej, raňajky a o pol deviatej sme už boli v autobuse. Po ceste sme zozbierali ešte ostatných účastníkov a konečne sme vyrazili do údolia Valle Sagrado. Vyšli sme nad mesto, prešli cez kopec a zrazu nás uvítalo prekrásne zelené údolie s riekou Urubamba. Prvá zastávka bola na trhu so suvenírmi a tu sa dá len veľmi ťažko odolať. Našťastie sme už všetko mali pokúpené, tak sme teda počkali na ostatných, ktorí nakupovali, ako by mali o hodinu zomrieť, nastúpili sme a pokračovali sme na miesto menom Pisaq. Zaparkovali sme a pokračovali sme starým známym Inca Trailom až ku zrúcaninám. Bolo to vraj religiózne miesto Inkov. Nad jedným mi však rozum stále zostával stáť, prečo to tí Inkovia stavali vždy tak vysoko ? Chceli byť nedobytní alebo chceli byť bližšie ku bohom ? Tu sme zažili masový nával turistov. Našťastie prišli skoro už pri našom odchode, takže sme túto pamiatku mali hodnú chvíľu len pre seba. Po návale sme pekne odpochodovali k autobusu a pokračovali ďalej do mesta Talca, kde sme mali obed, ktorý nám po tej začiatočnej túre veľmi chutil. Neskôr sme šli ďalej na miesto menom Ollantaytambo. Tieto ruiny vyzerali magicky, stavba bola postavená v kopci a vyzerala ako schody pre obra. Na vrchu sa nachádzali chrámy a domy. Na oproti-stojacom kopci sú v skalách vytesané dve obrovské tváre. Je to slnečný kalendár Inkov. Podľa neho určovali ročné obdobia - kedy majú siať a kedy zbierať úrodu a tak. Ak teda slnko osvietilo jednu z tvárí, bola napríklad jar a ak druhú, bola už jeseň. Všetko sme samozrejme fotograficky zdokumentovali a pomaly sa vybrali k poslednému miestu návštevy na tento deň, k miestu menom Chinchero. Uvítalo nás útulné malé mestečko. Pred katedrálou postavenou na zrúcaninách Inkov sa nachádzal trh a tu som už nedokázala odolať a kúpila som si šál z vlny lamy alpaky. Tak krásne mäkučký, akoby bol vypratý v Azurite :-). Toto miesto je známe ako rodisko dúhy, aspoň tak tomu hovoria domorodci. Pozreli sme si katedrálu, ktorá spojila katolícku a indiánsku vieru. Po dni plnom histórie sme konečne zmordovaní vyrazili na cestu späť do Cuzca. Dali sme si večeru u Číňana a zaľahli sme do postele.

Ľubka a Ivo

predchádzajúci diel: Sucre, Cochabamba, La Paz - nasledujúci diel: Machu Picchu