 Ďalší
deň, 16. decembra 2004 mal môj oco narodeniny, na čo som samozrejme zabudla.
Aj to sa stáva. Sem-tam nám z hlavy úplne vyfúklo dátumy a dni. Ten deň
bol veľmi lenivý deň. Z postele sme sa vygúľali až o nejakej dvanástej
a do mesta sme vyšli až o druhej. Trošku sme sa potúlali po centre a zrazu
sme sa ocitli v jednom parku. Uprostred parku bola len tak postavená veža,
ktorá matne pripomínala londýnsky
Big Ben. Zbadali sme pár ľudí vo vrchnej časti veže, tak sme sa teda
aj my vybrali na ňu vyliezť. Liezť sme nakoniec vôbec nemuseli, lebo nás
na jej vrchol vyviezol výťah. Odtiaľto sa nám ukázala krásna panoráma
prístavu a dokov a aj neďalekého centra a hlavnej stanice. Neskôr sme
sa asi hodinu vyvaľovali v parku a tu sme dostali nápad. Južná Amerika
sa nám veľmi zapáčila a po emaili z guatemalskej
ambasády sme sa trochu Strednej Ameriky zľakli, tak sme sa rozhodli, že
zrušíme let do Strednej Ameriky a pozrieme si Bolíviu
a Peru. Ale to bola
zatiaľ len myšlienka, ktorá stále viac a viac naberala jasnejšie kontúry.
Potom sme sa vybrali na cestu domov, znova a zas metrom. Dotrepali sme
sa do štúdia, kde už bolo zopár ľudí, otvorilo sa pivko, uvarili sme si
večeru a kecali sme napoly španielsko-anglicky do neskorej noci.
Nasledujúci deň sme vstávali znova až na obed. Vybrali sme sa do pekárne
kúpiť sa raňajky. Zbadali sme práčovňu, tak nám napadlo, že by sme mohli
ísť prať. Cestou na stanicu sme odniesli veci do práčovne. Na stanici
sme sa vybrali k stánku našej obľúbenej spoločnosti, ale tá už na požadovaný
dátum lístky nemala a nemala ich ani na 3 dni neskôr. Chodili sme teda
od spoločnosti k spoločnosti, ale každá mala lístky vypredané už asi na
týždeň dopredu. Bolo niečo krátko pred Vianocami, takže to bolo pochopiteľné,
že sme už nenašli žiadne lístky. Tak sme sa nakoniec rozhodli, že si kúpime
lístky do Posadas,
čo je mesto vzdialené od Puerto
Iguazu len 5 alebo 6 hodín. Odtiaľto by už nemal byť problém dostať
sa ten istý deň do Iguazu.
Tak napoly spokojní sme išli späť po naše veci do práčovne a znova sme
sa vybrali do centra, lebo nám nič iné nenapadlo. Dnes sme strávili asi
2 hodiny v metre. Tento raz sme si šli pozrieť parlament. Prekrásna budova
z konca 19. storočia a začiatku 20. storočia. Pred ňou park so súsoším
kohosi slávneho z Argentíny
a fontána. Lenže tento celý park bol riadne zdevastovaný, všetky popísateľné
plochy boli popísané, voda vo fontáne bola zelená, sochy boli tiež postriekané
a zničené a všade naokolo sa povaľovali odpadky. Po tomto sklamaní sme
sa vybrali späť do štúdia, kde na nás čakalo príjemné prekvapenie. Originál
argentínske asado, čiže grilovačka, ktorá sa konala na streche štúdia.
Na grile sa už opekal pekný kúsok divej svine a my sme zatiaľ popíjali
výborné argentínske vínko. Dobrá nálada, vínko a perfektné jedlo, to všetko
sú prísady na argentínske asado. Neskôr, okolo jednej v noci sme sa s
našim kamarátom Tukanom vybrali do jedného klubu, kde vystupoval spolu
s kapelou. Bol to len taký mini koncert pre asi 15 ľudí. Viac sa do tohto
klubu ani nevošlo. Robia celkom dobrú hudbu, len neviem, ako presne sa
tento štýl volá. Vypočuli sme si ešte nasledujúcu kapelu, ktorá mi veľmi
pripomínala Polemic
(len namiesto slovenčiny spievali po španielsky) a okolo štvrtej sme sa
vybrali na cestu domov. Medzitým sa ale začala kvalitná letná búrka a
samozrejme, že všetky taxíky boli obsadené. Po 15 minútach sme konečne
našli jeden prázdny a šlo sa konečne domov.
Ďalší deň, náhodou to bola nedeľa 17. decembra 2004, štvrtá adventná,
sme spali až do poobedia. Tento deň sa vrátil kamarát Martin z koncertu
v Mar de Plata.
Kecali sme spolu a zrazu sme zistili, že sme hladní. Nastúpili sme na
autobus, zviezli sa pár blokov a vystúpili pred jednou reštauráciou, kde
varia celý deň. Dali sme si znovu a zas výborné argentínske mäso, presnejšie
bife de lomo, ale popapali sme len polovicu, pretože porcie sú tu obrovské
a lacné. Neskôr šiel Martin ku svojim rodičom a my sme šli navštíviť štvrť
Recoleta,
kde je cintorín s pochovanými známymi osobnosťami, ako napríklad Evita
Perón. Nanešťastie sme prišli až po šiestej a cintorín zatvára o šiestej.
Tak sme teda miesto posledného odpočinku Evity
Perón nevideli. Namiesto cintorínu sme si pozreli trh s rôznymi suvenírmi
pred nim. Bolo tu strašne veľa stánkov so všeličím možným a medzi stánkami
na voľných priestranstvách boli umelci, ktorí hrali na hudobné nástroje,
alebo tancovali, alebo kreslili. Jasne, že všetko je narafičená atrakcia
pre turistov, ktorými sa to tu len tak hemžilo. Neskôr sme si sadli do
jednej kaviarne, ktorých je v Buenos
Aires nespočetné množstvo a vychutnávali sme príjemný podvečer. Pomaly
sa začalo zbierať na búrku, začal fúkať studený vietor, ale domov sme
stihli dôjst predtým, ako začalo pršať. Šli sme rovno do postele a počúvali
sme rádio, lebo chalani tu nemajú telku, čo nám ani veľmi nechýbalo. Ľubka a Ivo
predchádzajúci diel: Buenos Aires -
nasledujúci diel: Iguazú
|
