Cestopis - Južná Amerika

Ľubka a Ivo Vám na pokračovanie prinášajú svoje zážitky z cesty po Južnej Amerike:

Buenos Aires - 25. január 2005 -

Ďalší deň sme museli znovu skoro vstávať, lebo check-in bol len do desiatej a my sme neboli ešte pobalení. Pobalili sme sa, dali si raňajky a vyrazili do parku.
Bol to len mestský park, ale bol asi taký veľký ako lesopark v Kežmarku. Autobus nás vyviezol asi do polovice parku, odkiaľ sme sa vybrali pešo ďalej. Chceli sme ísť pôvodne na jeden vyhliadkový kopec, ale ten sme nenašli. Namiesto neho sme našli jazero, okolo neho lavičky, športové centrum, detské ihrisko, futbalový štadión, dokonca 2 divadlá a na samý koniec aj zoologickú záhradu plnú tvorov Južnej Ameriky a iných svetových zvierat.
Hneď za vchodom na nás začali pokrikovať papagáje, s ktorými sa Ivo pustil hneď do reči. Ďalej sme videli pumy, tigre, levy a iné šelmy. Len škoda, že všetky šelmy mali príliš malé klietky. Ďalej sme videli opice, slony, jedného tuleňa, 4 hrochy a samozrejme lamy a alpaky, kondory a ešte mnoho typických zvierat Južnej Ameriky, ktorých mená si už ani nepamätám. Po 2 hodinách túlania sa po ZOO sme sa vybrali späť. Vyšli sme pred ZOO a akurát pred nosom nám ušiel autobus.
Nechcelo sa nám čakať na ďaľší, tak sme si vzali taxík. Vyzdvihli sme si ruksaky z hostelu a šli sme na stanicu, kde sme nastúpili na 14-hodinovú cestu do Buenos Aires. Našťastie to nebola až taká dlhá cesta, lebo po našom prechádzkovom dni sme veľmi rýchlo zaspali a zobudili sme sa až krátko pred Buenos Aires.
Po príchode do Buenos Aires sme mali jednu adresu známeho, u ktorého sme chceli prespať. Zavolali sme mu, ale on nebol akurát doma. Jeho kolega nám po španielsky vysvetlil, ako sa ku nim dostaneme. Tak sme teda nasadli na neďaleké metro a vybrali sme sa k nim. Cestu metrom sme zvládli, dokonca sme museli s našimi ruksakmi aj prestupovať a potom ísť ešte 3 bloky pešo. Po príchode sme sa spolu so známym naobedovali a poď ho spoznávať mesto.
Je to prekrásne mesto. Žije tu nejakých 13 miliónov ľudí a je to tu organizovaný chaos. Hlavné je sa tomuto chaosu čo najrýchlejšie prispôsobiť a potom je to už dosť ľahké.
Prvým miestom, ktoré sme navstívili bolo námestie Plaza de Mayo s prezidentským palácom Casa de Rosada. Tu niekedy bývala aj slávna Evita Peron. Pozreli sme si prezidentské múzeum vo vnútri paláca a šli sme za palác, kde sme našli park so sochou Krištofa Kolumba. Šli sme ďalej ulicami, lemovanými útulnými kaviarňami so super kávou a vynikajúcimi sladkosťami. Skoro ako v Paríži. Jasné, že sme neodolali a do jednej si sadli.
Neskôr sme šli ďalej hlavnou nákupnou ulicou Florida, kde na každom rohu niekto žobral. Niekto sa snažil a za peniaze tancoval tango, iní hrali na nejakom hudobnom nástroji no niektorí len sedeli a vystierali ruku. Ďalej to pokračovalo v metre. Stále niekto rozdával nejaké predmety s papierom, na ktorom stálo asi toľko:
„Som otec 3 detí a mám nejakú chorobu, pre ktorú nemôžem pracovať, alebo ma vyhodili z práce a teraz nemám moje deti ako živiť. Pomôžte !“
Ďaľšia kategória sú slepci, ktorí sa prechádzajú po metre so svojou bielou poličkou a hrkotajú umelým pohárom s pár mincami.
Túlali sme sa ďalej mestom a nevedeli sme, čo ďalej. Zrazu sme si spomenuli, že na ulici Lavalle je plno kín a divadiel (to nám prezradilo niekoľko ľudí ešte v hosteli v Bariloche), tak sme sa teda vybrali do kina. Všetky filmy v Argentíne sú premietané v origináli so španielskymi titulkami - na šťastie.
Po kine sme sa túlali ďalej a na Avenide 9 de Julio sme uvideli takzvaný Obelisk. Je to vysoký stĺp z bieleho mramoru, ktorý je v noci prekrásne osvetlený. Pofotili sme ho a šli na posledné metro a potom vyťerpaní rovno do postele.

Ľubka a Ivo

predchádzajúci diel: Mendoza - nasledujúci diel: Ešte Buenos Aires