Cestopis - Južná Amerika

Ľubka a Ivo Vám na pokračovanie prinášajú svoje zážitky z cesty po Južnej Amerike:

Až na pláž La Serena - 20. január 2006 -

Ďalšie ráno sme znova museli skoro vstávať. Rýchlo sme sa pobalili a krátko pred šiestou sme sedeli vo vlaku späť do Ollantaytambo. Pred nástupom sme si stihli ešte kúpiť raňajky. Ivo si dal pre túto oblasť tak typický čaj z lístov koky a k tomu vynikajúcu domácu bábovku, skoro ako od mamy. Cestu vlakom sme skoro celú prespali, takí sme boli zmorení. Konečne sme došli na konečnú a tu už na nás ako supy čakali taxikári a šoféri autobusov, ktorí sa predbiehali v lacnejších ponukách do Cuzca. Samozrejme sme nastúpili do najlacnejšieho autobusu. Na námestí sa ale zrazu ľuďom niečo znepáčilo a začali do autobusu trieskať. Autobus nato zostal stáť a šofér sa začal hádať s tými ľuďmi, načo došli aj fízli. Nám dva krát nebolo treba vravieť, tak sme teda prestúpili na iný lacný dopravný prostriedok – tzv. „colectivo“ (taxík), ktoré nás zaviezlo do Cuzca. Po príchode sme šli do hotelu, kde na nás čakali lístky na autobus do hraničného mesta Tacna. Potom sme sa vybrali na druhé raňajky.
Čakanie na autobus sme strávili surfovaním po internete a lozením po obchodoch. Neskôr sme si ešte kúpili proviant do autobusu, šli si po ruksaky a vybrali sa na stanicu. Viezli sme sa celkom fajn autobusom asi 17 hodín. Hneď po odchode zo stanice nastal filmový maratón, ktorý pokračoval hlboko do noci. Konečne sme ráno o ôsmej dorazili do Tacny a odtiaľto taxíkom na hranicu. Tu sme museli povypĺňať pár formulárov a nechať si presvietiť naše batohy. Nastúpili sme späť so taxíku a po necelých troch hodinách a ani nie 70 kilometroch sme boli v Čile, v meste Arica. Na stanici sme si kúpili lístky a pokračovali sme ďalej do mesta Iquique, ktoré je vzdialené 5 hodín jazdy autobusom po tzv. Panamerican Highway. Počas noci sa zeleň akosi stratila a všade naokolo boli len kamene a piesok. Po skoro troch týždňoch sme konečne zliezli takmer z 3000 metrov späť na úroveň mora. V ušiach nám z tohto rozdielu zaliehalo, ale inak pohoda. Po príchode do Iquique sme sa chceli dovolať bratovi Paulovi, ktorého sme spoznali ešte v Santiago de Chile. Ale akosi nepočul telefón, takže sme sa vybrali do jeho kancelárie. Tam sme ho zastihli a on nás odviezol do jedného internátu, kde sú normálne ubytovaní jeho chovanci. Keďže však akurát boli letné prázdniny, bol internát úplne prázdny, tak sme ho mali celý pre seba. Neskôr sme šli znova upokojiť naše žalúdky a potom sme sa vybrali do kina na nejaký film s Nicolasom Cageom.
Iquique je známe pobrežné stredisko v Čile, ktoré leží 1853 km severne od Santiago de Chile. Poznávacím znamením je obrovská piesková duna nad mestom. Skoro nikdy tu neprší, mesto nemá kanalizáciu, väčšia prietrž mračien by tu preto znamenala katastrofu.
Nasledujúce ráno sme sa vybrali objavovať pláž. Najskôr sme videli len spenené more, ale o pár ulíc ďalej sa zrazu pred nami objavila piesková pláž s pestrofarebnými slnečníkmi. Keďže bolo pod mrakom, opaľovací krém sme ignorovali, ale to bola veľká chyba. Bol to len opar a škodlivé lúče sa cez neho bez problémov predrali. Výsledok - boli sme červení ako raci. Sem tam sme si v mori omočili nohy, ale nekúpali sme sa. More tu je studené, pretože z tejto strany Južnú Ameriku obmýva studený prúd z Antarktídy. Takto lenivo sme strávili tento deň, ku večeru sme samozrejme znova išli uspokojiť naše žalúdky a k úplnej spokojnosti nám už chýbal len spánok.
Nasledujúce ráno nás to znova ťahalo na pláž, tento raz už aj s opaľovacím krémom. Po leňošení na piesku sme zmenili naše stanovisko k ničnerobeniu a leňošili sme ďalej v bare. K večeru sme už leňošili v centre, kde sme si dali fantastickú večeru. Po záverečnom drinku sme sa vybrali späť na náš internát a unavení sme padli do postele.
Ráno znova balenie. Do odletu z Buenos Aires nám zostávali už len dva týždne. Pokračovali sme do ďalšieho známeho pobrežného strediska menom La Serena. Bola to najdlhšia cesta autobusom celého nášho pobytu na tomto kontinente - trvala 19 hodín. Znova nám púšťali film za filmom, až sme niekedy nad ránom zaspali. Po prebudení nás čakalo prekvapenie, zrazu sa z piesku a kameňov stala tráva a pár stromov. Po príchode do La Serena bolo potrebné nájsť si ubytovanie. V prvom hosteli ešte nemali voľné izby, lebo bolo skoro ráno a ešte nikto neodcestoval, v ďalšom boli do konca týždňa plný. Tak sme si čakanie skrátili raňajkami a po nich sme sa znovu vybrali sa opýtať, ako to vyzerá s voľnými izbami. Konečne sa jedna voľná a uprataná našla. Zložili sme sa a vyšli si hneď pozrieť centrum a potom sme šli rovno na pláž. Nie nadarmo ospevuje každý sprievodca pláž v La Serena. Je síce kúsok od mesta, ale je dlhá pár kilometrov. Na každom kroku je bar alebo reštaurácia, takže nehrozí, že niekto z turistov by zostal hladný alebo smädný :-). Celé popoludnie sme sa vyvaľovali na pláži, dokonca sme sa hodili aj do ľadového mora, ale len na 5 minút. Potom sme sa hodili na uteráky, pod ktorými bol horúci piesok, takže sme behom pár minút mali späť ľudskú teplotu. Cestou k hostelu sme si samozrejme neodpustili pár drinkov. V hosteli sme dostali od majiteľky typ, kde sa dá dobre a lacno najesť, tak sme sa tam vybrali na večeru, ktorú sme potom zapili vynikajúcim čílskym vínom. To nás skolilo, tak sme sa pomaly vybrali späť do hostelu spať.
Ďalší deň sme vstali až po obede, tak strašne sme potrebovali spánok. Neskôr sme sa vybrali do centra a tam sme našli obchodné centrum a v ňom samoobslužnú reštauráciu. Jedlo vyzeralo celkom fajn, tak sme sa teda nenechali dva krát ponúkať a dali sme si neskorý obed. Preliezli sme trochu centrum, popozerali sme obchody a zrazu nás upútal plagát na kine, dnes premietame Elektru. Jasne, že sme sa teda večer vybrali do kina. To bola akási naša mánia v Južnej Amerike, ísť do kina. Film bol celkom fajn, ale predsa len sme čakali niečo uchvacujúcejšie.

Ľubka a Ivo

predchádzajúci diel: Machu Picchu - nasledujúci diel: Návrat do Buenos Aires