Cestopis - Južná Amerika

Ľubka a Ivo Vám na pokračovanie prinášajú svoje zážitky z cesty po Južnej Amerike:

Stále v Chile - 18. december 2004 -

Hneď v prvý deň sme sa v Santiago de Chile prihlásili na kurz španielčiny. Týždeň (15 vyučovacích hodín) stojí okolo 100 $ na osobu a kontaktná adresa na túto školu je www.chilenosuizo.cl. Mali sme takmer súkromné hodiny, pretože okrem nás sa prihlásil už iba jeden Francúz. Naša učiteľka španielčiny sa volala Caroline - mladá a zaujímavá žena. Samozrejme, že sme sa nie len učili, ale poobede nám inštitút organizoval, alebo dával rôzne inšpirácie, kam by sme mohli ísť a čo by sme mohli robiť.
Jedno poobedie sme išli na rybí trh, bolo to zaujímavé. V strede budovy sa nachádzali reštaurácie pre turistov a po obvode sa nachádzali rôzne predajné stánky s rybami a inými „gebuzinami“, ktoré ani trochu nemám rada. Po nespočetných ponukách majiteľov reštaurácií sme si konečne jednu vybrali, usadili sa a začali študovať jedálny lístok. Jedlo bolo vynikajúce, ale neodvážila som sa ochutnať tie morské obludy.
Ďaľší večer sme pozerali v inštitúte čílsky film o jednom malom chlapcovi, ale nešlo ani tak o obsah (ktorý sme našťastie pochopili) ale o to, aby sme si zvykli na španielčinu a niečo aj rozumeli.
Ďaľší večer sme sa vybrali do reštauračných zariadení v Santiago de Chile, kde sme ochutnali typické čílske jedlá a samozrejme aj čílske pivo. Jedno z najtypickejších čílskych jedál sa volá pastel de choclo. Potrebujete naň kúsok kuraciny, ktorý položíte na dno zapekacej misky, ďalej jedno na tvrdo uvarené vajce, masu pomletého mäsa zmiešanú s rôznymi koreninami a cibuľou, jednu olivu a toto všetko prikryjete masou z kukurice zmiešanú so zemiakovou kašou. Povrch je posypaný trochou cukru a práve cukor robí toto jedlo tak zvláštnym. Je to super chuť, keď sa Vám v ústach pomieša slané mäso so sladkou kukuricou. Ďalším čílskym alebo juhoamerickým jedlom sú empanadas. Sú to plnené taštičky s rôznymi plnkami. Cesto je také pololístkové a existuje strašne veľa plniek, od syrovej, cez rôzne mäsové až po zeleninovú. Ďaľším jedlom sú completos. Sú to vlastne hotdogy, len na čílsky spôsob. Dostanete rožok, v ňom párok a na ňom kyslú kapustu a asi kilo majonézy. Mne tá kombinácia nejak nereže.
Cez víkend sme si urobili menší výlet do mesta Valparaíso. Je to asi okolo 100 kilometrov vzdialené mesto na pobeží Pacifiku. V každom cestovnom sprievodcovi je toto mesto ospevované, ale v skutočnosti tam nenájdete skoro nič zaujímavé. Hneď po príchode Vás prekvapí teplotný rozdiel medzi Santiagom de Chile a Valparaísom. Je to asi 15 stupňový rozdiel. Hneď sme bežali do obchodu kúpiť si bundy. Potom sme sa dostávali centrom postupne ďalej k prístavu. Pred prístavom sme našli menšie námestie, kde bola budova námorníctva a nejaké banky a pošta, inak nič zaujímavé. V prístave bolo plno ľudí, plno veľkých lodí, z ktorých akurát vykladali vagóny a nejaké čajky. Opodiaľ sme zbadali konečne niečo zaujímavé. Bolo tam asi 6 bojových čílskych lodí. Jedine tie nás tu zaujali. Išli sme ďalej a dostali sme sa k pozemnej lanovke. Vyviezli sme sa na vrchol, čo bolo asi 100 metrov, ale naskytol sa nám pekný pohľad na celý prístav. Našli sme tu aj námorné múzeum, ale na koniec sme sa rozhodli, že doňho nejdeme, lebo len vyhodíme peniaze a aj tak nebudeme nič rozumieť. A samozrejme - všade sme znova a zas videli psov !
Po dvoch týždňoch strávených v Santiago de Chile sme sa vybrali ďalej, smerom na juh a zakotvili sme v Los Angeles, znova u farárov. Má to jednu obrovskú výhodu - nocľah a jedlo máte skoro zadarmo. Len keď odchádzate, aby ste nemali zlé svedomie, prispejete im akože na misijnú činnosť. Tu v Los Angeles sme zažili náš prvý čílsky dážď. Bolo to osviežujúce. Na odporúčanie našich priateľov farárov sme sa vybrali pozrieť si vodopád Salto de Lajas (Salta del Laja).
Tento vodopád je najznámejší v Čile, ale nenájdete ho ani v jednom cestovnom sprievodcovi. Toto miesto je vzdialené od Los Angeles asi pol hodiny jazdy a každú pol hodinu sem aj ide nejaký autobus. Mali sme šťastie, lebo bolo pod mrakom, tak vodopád neprilákal toľko turistov a mali sme ho skoro celý pre seba. Hneď po vystúpení z autobusu nás privítal prekrásny výhľad z mosta na vodopád. Postupne sme sa k nemu približovali, až sa nám ukázal v plnej nádhere. Pár minút sme sa pokochali pohľadom a pomaly sme sa vracali k zastávke.
Ďaľší deň sme sa vybrali ďalej na juh, do mesta Puerto Varas. Mestečko také veľké ako Kežmarok. Ďaľšia zhoda náhod - známy zo Santiago de Chile sa tu akurát nachádzal, tak nám zariadil ubytovanie. Bývali sme u jednej staršej panej v centre mesta. Hneď po príchode sme sa vybrali pozrieť si mesto. Mesto leží na jazere Llanquihue (doteraz som neprišla na to, ako sa to číta) a toto jazero je že vraj tri-krát väčšie, ako Bodamské jazero na hraniciach medzi Švajčiarskom, Nemeckom a Rakúskom. Nad jazerom sa čnejú 2 sopky so snehovou čiapkou - menom Osorno a Calburo. V tejto časti Čile prší skoro 300 dní do roka, ale my sme mali šťastie a akurát počas nášho pobytu v tejto oblasti sa počasie umúdrilo a nám sa naskytol prekrásny pohľad na smaragdovomodré jazero s oboma sopkami v pozadí.
Náš známy tu od januára bude pôsobiť ako riaditeľ školy, tak nás zobral si pozrieť jeho budúce pôsobisko. Dostali sme sa dokonca na strechu, teda skoro na 6. poschodie. Budova leží na kopci, takže sa nám naskytol neuveriteľný pohľad. Len škoda, že v ten deň bolo ešte dosť pod mrakom.

Ľubka a Ivo

predchádzajúci diel: Čile - nasledujúci diel: Cesta do Argentíny