 Známe
a často navštevované miesto v tomto regióne (jazerná oblasť kdesi v
Patagónii) je
súostrovie Chiloe,
ktorého hlavný ostrov sa tiež volá Chiloe.
Na tento sme sa vybrali. V agentúre sme si zaplatili celodennú cestu
po ostrove so sprievodcom, ktorý hovoril aj po anglicky. Ráno o ôsmej
sme nastúpili do mikrobusu, ktorý už bol dosť obsadený. Bola tu veľmi
medzinárodná spoločnosť, ako ja - Slovenka,
Ivo - Švajčiar,
dvaja Francúzi (btw: dostal som 100 odporúčaní čo robiť resp. vidieť vo Francúzsku),
traja z Peru, dvaja
z Nového Zélandu
a dve postaršie Američanky, ktoré nevedeli ani slovo po španielsky.
Čakala nás dlhá cesta, najprv do Puerto
Montt a ďalej do Pargua,
kde sme sa nalodili na kompu. Pol hodinu cez kanál na ostrov - počas
plavby nás sprevádzali tučniaky, tulene a zazreli sme dokonca aj delfína.
Vo vzduchu pelikány a čajky, ktoré plachtili tesne nad hladinou. Vylodili
sme sa v Chacao
a pokračovali jednu a 3/4 hodiny do mestečka
Dalcahue. Pozreli sme si kostol, kde sa akurát konalo prvé sväté
prijímanie, pofotili sme niečo a pokračovali k zátoke, na ktorú sa nám
od kostola naskytol prekrásny pohľad. Po hodine túlania po promenáde
s trhom sme pokračovali do hlavného mesta súostrovia menom Castro.
Hneď po príchode sme v zátoke uvideli domy, postavené na vysokých drevených
koloch. Každý dom bol natretý inou farbou, vyzeralo to čarovne. Pokračovali
sme do prístavu, kde sme mali prestávku na obed. Ivo si tu dal ďaľšiu
špecialitu, ktorú nám odporučil náš sprievodca. Volá sa Curanto
a sú to mušle, kus údeného mäsa, kus kuraciny, zemiaky, chlebová placka,
klobása a všetko je povarené v pare. Niekedy, alebo ešte aj teraz ak
majú ľudia viac času, poukladali toto všetko na rozpálené kamene, pokryli
to nejakými špeciálnymi listami, ktoré sú asi 2 m dlhé, na to dali namošené
zemiakové vrecia a všetko pokryli zemou. Nechali to tak asi 2 hodiny
a jedlo sa za ten čas udusilo. Ja nie som až taký fanúšik morských plodov,
tak som si dala kus mäsa. Neskôr sme sa poprechádzali po trhu s tradičnými
čilskými výrobkami, ako pulóvre s motívom lamy, vlnené čiapky, ponožky
a všade prítomné suveníry. Cestou späť nám náš sprievodca porozprával
pár z mnohých legiend o tomto ostrove. Legendy tvoria dodnes dôležitú
súčasť života ľudí na týchto ostrovoch.
Ďaľší deň sme sa rozhodli pozrieť si Frutillar.
Je to malé, kľudné mestečko asi 25 km severne od Puerto
Varas. Leží na brehu jazera
Llanquihue. Má krásnu pláž s čiernym sopečným pieskom a oproti mestečku
sa do výšky týči sopka
Osorno. Na nábreží sa nachádzajú reštaurácie a hotely s nemeckými
menami. Je to pozostatok na dobu kolonizácie. Vyvalili sme sa na pláž
so slnkom vyhriatym čiernym pieskom a pozorovali sme okolie. Neskôr
sme sa vybrali na cestu späť. Na ďaľší deň nás už čakala cesta do Argentíny
- do Bariloche.
Pokračovanie našej cesty sa tento deň začalo už o siedmej ráno a to
balením. Pobalili sme, naraňajkovali sme sa, pozdravili tetušku, u ktorej
sme boli ubytovaní a vyrazili sme na zastávku. Tu už čakal autobus.
Nastúpili sme a presne o deviatej sme vyrazili do kopcov. Počasie nám
tento deň prialo. Už od rána svietilo slnko a mohli sme vidieť aj vrchol
sopky, čo znamenalo, že bude dobré počasie. Cestou sme mali výhľad na
sopku so snehovou čiapkou. O hodinu sme zastavili a nastal masový pochod
k vodopádu
Salto de Petrohue. Číra smaragdová voda, ktorá si hľadá cesty medzi
lávovou horninou. A samozrejme, koho musíte vidieť aj tu ? No predsa
všetkofotiacich či filmujúcich japonských turistov ! A asi polovica
z nich mala obuté len sandále. Znova masový pochod k autobusu, ďaľších
10 minút cesty a boli sme pri katamarane. A kto už sedel v katamarane
? Zasa naši všadeprítomní japonskí kamaráti. Čakali nás 2 hodiny plavby
po jazere
Lago todos los Santos (Jazero všetkych svätých) alebo nazývaným
aj jazero Lago Esmeralda (Smaragdové jazero). Hneď vedľa nás sedeli
Japonci, ktorí skoro každú sekundu robili fotky alebo niečo natáčali
kamerami. V polovici cesty sme sa priblížili k asi 80 metrovému vodopádu.
Japonci boli hneď v pohotovosti. Ale aj my sme boli v pripravení a odtiaľto
máme prekrásne zábery. Pokračovali sme ďalej po smaragdovom jazere a
pomaly nám červeneli nosy od slnka. Po dvoch hodinách sme sa vylodili
v lokalite Peulla
a šli sme asi 10 minút pešo k hotelu, ktorý bol doslova uprostred ničoho.
Ráno sme si do ruksakov nabalili proviant, takže sme nemuseli ísť jesť
do toho drahého hotelu. Sadli sme si na trávnik ku fontáne, vybalili
sme proviant a vychutnávali naše desiatové chleby. Po našom proviante
a po hodinovej sieste sme sa vybrali pozrieť si neďaleký vodopád. Šli
sme len 10 minút a zbadali sme prekrásny vodopád uprostred lesa. Neďaleko
od nás sme začuli pišťať nejaké priblblé dievčatá, ktoré sa postavili
rovno pred vodopád a obsiahli spŕšku vody. Pofotili sme si vodopád a
vybrali sme sa k hotelu, kde sme nastúpili na autobus do Argentíny
- do Bariloche.
Ľubka a Ivo
predchádzajúci diel: Stále v Čile -
nasledujúci diel: Bariloche
|
