 Mesto
Sucre
leží vo výške 2790 metrov nad morom. Zostali sme tu 3 dni a dokopy sme
tu toho veľa nerobili. Len sme sa tak poflakovali po meste, skúmali bary
a reštaurácie. Až posledný deň sme sa vybrali ku jednej skale, na ktorej
sú skamenené
stopy dinosaurov. Znova sme prepásli prehliadku, tak sme museli na
ďalšiu čakať niečo vyše hodiny. Naši chlapci sa samozrejme nechceli nudiť,
tak sa začali hrať s plastovými hračkami dinosaurov, ktoré tu boli na
ozdobu. Urobili sme im niekoľko úžasných záberov. Neskôr sa nás konečne
ujala sprievodkyňa a išli sme si pozrieť zopár stôp na skale. Mysleli
sme si, že je to veľkolepé, ale kto sa o dinosaurov nezaujíma bližšie,
bude sa tu nudiť. Popočúvali sme výklad, urobili zo dve fotky na dôkaz,
že sme tu boli a pobrali sme sa späť do hotelu po ruksaky. Išli sme na
stanicu a odtiaľ do mesta menom Cochabamba.
Na našu obojstrannú ľútosť sme sa tu rozlúčili s Gerrym a Delphine. Naše
cesty sa rozpojili.
Púť autobusom nám trvala asi 10 hodín, cesta bola veľmi zlá a kľukatá,
miestami nebolo asfaltu. Ráno sme šli rovno do prvého otvoreného hostelu
v meste a zaľahli sme na pár hodín. Poobede sme sa konečne vykotúľali
z postele a šli si pozrieť pol miliónové mesto Cochabamba.
Dokopy nič neobyčajné, okrem kopca nad mestom, na ktorom sa do výšky čnel
asi 35
metrový Ježiš. Mali sme šťastie a kúpili sme si posledné lístky na
lanovku. Po 10 minútovom čakaní sme sa vyviezli na kopec. Začalo sa zbierať
na búrku, ale ešte vždy svietilo slnko a tak nad mestom boli zrazu dve
dúhy. Niečo prekrásne. Vydali sme sa na cestu späť po „pár“
schodoch. Tie sme zvládli za 15 minút, ale čakala nás ešte asi ďalšia
pol hodina peši ku hotelu. V centre sme ale stretli našich kamošov Švajčiarov,
tak sme s nimi pokecali a neskôr sme sa vybrali niečo zjesť. Zatiaľ čo
sme jedli sa spustil pekný lejak, ktorý pretrvával až do nasledujúceho
rána. Naše ruksaky sme obliekli do pršiplášťov, nás do nepremokavých búnd
a vybrali sme sa na stanicu. Nastúpili sme na autobus a šli sme asi 7
hodín do najvyššie položeného hlavného mesta na svete - do La
Paz.
Nachádza sa v nadmorskej výške 3660 metrov v jednom údolí. Je to fakt
veľkolepé, keď prichádzate z altiplana (náhornej plošiny) a zrazu je pred
Vami v
doline dom na dome a uprostred týchto domov z červených tehál stojí
zopár
výškových budov. Došli sme do terminálu, nastúpili sme na taxík a
odviezli sa do hostelu, kde sme znova stretli Švajčiarov, ktorých sme
predchádzajúci večer stretli v Cochabamba.
S jedným z nich sme sa vybrali do centra najesť sa a dať si jedno pivko.
Mali sme pekný večer. La
Paz sa vôbec nezdá byť nebezpečným mestom, ako nám to opisoval jeden
Švajčiar, ktorého sme po ceste stretli. Po pivku sme nasadli na taxík
a šli sme do hostelu spať.
Ďalší deň sme si pospali trochu dlhšie, dali sme si neskoré raňajky a
vybrali sme sa objavovať mesto. La
Paz nás hneď okúzlilo, má také svojsky neobyčajné čaro. Vybrali sme
sa na strigôňsky trh. Tu sme okrem rôznych suvenírov našli aj mŕtve vysušené
mláďatá liam (tie podľa miestnej povery zamurované do rohov domu prinášajú
šťastie domu i jeho obyvateľom), ďalej sme tu videli vysušené žaby a rôzne
talizmany (napr. pre zdravie, lásku, bohatstvo ...). Nakúpili sme nejaké
suveníry a po troch hodinách túlania sa po trhu sme dorazili späť do hostelu.
Poobede sme si urobili dvojhodinovú siestu a neskôr sme sa vybrali pozrieť,
čo je nové vo svete. Teda, vybrali sme sa do internetovej kaviarne, ktoré
sú tu na každom rohu. Potom sme šli do jednej reštaurácie blízko strigôňskeho
trhu, ktorú nám odporučilo pár obyvateľov hostelu. Oplatilo sa tam ísť.
Varili tu na bolívijské pomery skutočne vynikajúco. Reštaurácia bolo osvetlená
len svetlom sviečok, všade na stenách boli starožitnosti, dokonca aj stoly
a stoličky boli starožitné. Jednoducho útulné. Po večeri sme sa prešli
ešte raz cez trh, ktorý je očarujúci nielen cez deň, ale aj v noci.
Ďalší deň, po noci na tvrdom matraci, sme sa vybrali ďalej spoznávať mesto.
Vybrali sme sa na vyhliadkový kopec Kusillo, ale cestou sme zbadali iný
kopec menom Killi Killi. A preto, že sa Ivov otec volá Kilian, tak sme
sa na ten kopec spontánne vybrali :-). Cesta bola strmá, dala nám dosť
zabrať, ale pohľad z tohto Killi Killi kopca stál za to. Celé mesto sme
mali ako na dlani. Ivo hneď zbadal futbalový
štadión a bol úplne spokojný. Mesto La
Paz je obrovské. Tak sme sa teda pokochali a pomaly sa vybrali dolu.
Cestou k ďalšiemu vyhliadkovému kopcu sme šli okolo štadiónu, ktorý sme
videli z kopca. Hneď za zákrutou sme našli cestu na kopec Kusillo, na
ktorý sme povodne chceli ísť. Znova krásny výhľad na mesto. Hneď vedľa
nás výškové
budovy a v
kopcoch domy z červených tehál, domy chudobných prisťahovalcov z okolitých
či vzdialených dedín. Je to až šialené, aké kontrasty v tejto krajine
existujú. Na tomto kopci sa nachádzalo obrovské detské ihrisko a oproti
sa nachádzal komplex Kusillo s pozemnou lanovkou, detským múzeom a krajinným
múzeom. Trochu sme sa tu potúlali a zrazu bolo zle nedobre. Ivovi sa začal
krútiť žalúdok, tak sme šli rýchlo taxíkom späť do hostelu. Pomaly každú
pol hodinu musel „ísť“ niekam a večer k tomu dostal ešte aj
horúčku.
Preto sme ďalšie ráno bežali rovno k lekárovi. Tu Iva vyšetrili a naordinovali
mu antibiotiká a ešte iné srandy. Na klinike sme strávili skoro 3 hodiny,
kým boli všetky výsledky hotové. Po príchode späť do hostelu na nás čakalo
milé prekvapenie. Znova sme sa stretli s Gerrym a Delphine. Tak sme sa
s nimi vybrali na večeru a ďalší deň sme sa vybrali spoločne do ZOO
i do múzea rastliny
koka. V múzeu sme sa dozvedeli, ako sa koka pestuje, aký ma pre ľudí
význam, čo všetko sa z nej dá vyrábať a čo sa z nej aj vyrába. Zaujímavé
je, že prvým známym konzumentom kokaínu
bol Sigmund
Freud. Alebo že Američania tvoria len 5% obyvateľstva Zeme,
ale ročne spotrebujú až 50% celkovej svetovej produkcie kokaínu.
Dodnes je vraj v Coca-Cole
obsiahnutý výťažok z koky, ale dnes už tento výťažok nemá žiadne omamujúce
účinky. Vonku nás uvítalo slniečko, šli sme teda ešte aj do ZOO. Nastúpili
sme na autobus a viezli sa niečo vyše pol hodiny cez La
Paz. V tejto ZOO by zvieratá ako slony neprežili, takže sú tu chované
zvieratá, ktoré sú typické pre andskú prírodu. Tak sme videli kondory,
lamy, somáre, opice, hady a všelijaké iné zvieratá, ktoré sme nikdy predtým
ešte nevideli. Po skoro dvojhodinovom túlaní sa po ZOO sme znova nastúpili
na autobus a viezli sme sa späť do najvyššie položeného hlavného mesta
na svete. Po návrate sme spolu šli na večeru a na neodmysliteľný drink
do bolívijského baru. Ľubka a Ivo
predchádzajúci diel: Baňa v Potosí -
nasledujúci diel: Titicaca i Valle Sagrado
|
